Maršal Konev a jeho vojaci boli neraz skutočne zakrvavení. Ibaže od väčšinou od vlastnej krvi, ktorú vyliali za nás v bojoch pod Duklou, pri oslobodzovaní Slovenska od nemeckého fašizmu. V týchto bojoch pod velením maršala Koneva padlo 21 tisíc sovietskych vojakov a okolo 90 tisíc bolo zranených. Zo 150 tisíc útočiacich príslušníkov Červenej armády reálne -nie symbolicky,- krvácal každý tretí. ČA oslobodila do zimy 1944 prvé slovenské obce pod velením maršala Koneva. Patrí mu za to pomník ? Áno, minimálne jeden pomník.
Maršal Konev však zachraňoval Slovensko a Slovákov aj o niečo vyše 10 rokov neskôr. Ako vojenský veliteľ Varšavskej zmluvy na základe rozhodnutia moskovského politbyra /iniciovaného požiadavkami komunistov z Maďarska a i. štátov Varšavskej zmluvy/ dostal maršal Konev rozkaz zastaviť masakrovanie komunistov a bežných občanov sympatizujúcich s ľudovodemokratickým režimom v Maďarsku.
Maďarské pogromy na komunistov z pozadia riadili tajné služby Západu. Koordinovali ich spolu s nepokojmi, ktoré vtedy bežali v Poľsku. Na akože podporu poľských protikomunistických aktivistov zvolal 23.októbra Petóffiho krúžok študentov a intelektuálov demonštráciu do centra Budapešti. Táto akože pokojná demonštrácia sa za pár minút zvrhla na militantné vystúpenie bývalých nyilasovcov a deklasovaných živlov proti Rákosiho režimu.
Na čele davov, ktoré zhodili na zem mohutnú sochu Stalina a začali rabovať sídlo komunistov na nám. Republiky, vyťahovať z nej funkcionárov komunistickej strany, odrezávať im hlavy a vešať ich za nohy dolu hlavou na kandelábre boli tri známe peštianske prostitútky : Erzsébet Szalabert alias Gyuláné Bakos, Katalin Sticker /Havrilla Bélané/ a Mária Magori-ová. Áno, medzi ženami, ktoré viedli boje na barikádach bola aj jedna študentka Erika Szelesová. Tá sa stala hviezdou médií na Západe Jej fotky, na ktorých pózuje pre dánskym novinárom so samopalom v ruke, zaplavili noviny vo Francúzsku, Nemecku, Anglicku. Očití svedkovia /z Bielej knihy vydanej za Kádárovej vlády/ však tvrdili, že v krustostiach sa svojim trom kolegyniam, praktizujúcim najstaršie remeslo, plne vyrovnala. Boli to ženy pochybnej povesti, deklasované živly a prebudení nyilasovci, ktorí svojou aziatskou krutosťou rozvášnili davy. Oni strhli k k hrozným činom aj inak „normálnych“ Budapešťanov. Tak sa tvorili davy ktoré začali lynčovať po uliciach každého, kto sa im zdal byť „eštebák“ alebo komunista.
Keď počet umučených a zlynčovaných komunistov dosiahol 200 obetí, vstúpili do Budapešti prvé Konevove tanky. Asi 1100 tankom a 30 tis. sovietskym vojakom sa postavili na odpor tisíce revoltujúcich vojakov Imre Nagya a Pál Malétera /1500 vojakov z Kiliánových kasární, tankisti a tanky z Maléterovej obrnenej divízie a asi 20 tisíc ozbrojencov z radov iných príslušníkov armády, žandárstva a dobrovoľníkov. Na uliciach lynčujúce davy postavili barikády a tam, kde sa im podarilo sovietsky tank zastaviť, poliali ho benzínom a aj s posádkou podpálili. Sovieti buď zhoreli za živa alebo boli surovo zmasakrovaní, keď z tanku vybehli.
Celková bilancia bola na sovietskej strane 722 padlých vojakov a asi 2,5 tis. zranených. Na strane povstalcov asi 2200 padlých a tisíce zranených. Konevovi vojaci napokon do 6 dní v budapeštianskych uliciach obnovili pokoj. Na Západ ušlo asi 200 tis. aktívnych účastníkov lynčovania, povstalcov, ale aj bývalých nyilasov a predstaviteľov buržoázie a veľkostatkárov, nespokojných s vyvlastnením majetkov.
Áno, v Budapešti v októbri 1956 tiekla krv. Bola to však nielen krv lynčujúcich povstalcov ale aj krv maďarských komunistov a Konevových vojakov. Krv na jednej i na druhej strane bola ľudská, červená a hovoriť ako ľudskej krvi iba o krvi povstalcov je neľudské, barbarské.
Konev nebol autorom myšlienky potlačiť maďarskú kontrarevolúciu. Dostal od vedenia komunistov rozkaz, tak ho splnil. Na rozdiel o „povstalcov“ sa sovietski vojaci nedopúšťali žiadnych porgomov, mučenia či masakrov na uliciach Budapešti. „Povstalcov“ zajali a tých potom maďarské súdy za éry Jánosa Kádara vyšetrovali, súdili a trestali. Procesy bežali asi do 1959. Potom sa za vecou urobila kvázi hrubá čiara. Nech je akokoľvek, Konev nebol aktérom krviprelievania. Naopak, rýchlym zásahom ďalším krviprelievaniam zabránil.
Konev však zabránil aj krviprelievaniam Slovákov. Minimálne na južnom Slovensku. V mestách ako Komárno, Levice. Lučenec, Košice…bol medzi maďarskou menšinou veľký nepokoj. Objavovali sa letáky, nápisy na múroch a dokonca pokusy o lynč Slovákov, ktorí na Južnom Slovensku žili alebo sa tam objavili. Heslá ako „Všetko späť“, „Okyptené Maďarsko nie je Maďarsko“, „Felvidék naspäť Maďarsku“ , „Slováci von“ a pod. nestačili úrady zmývať z múrov. Maďari v Maďarsku ale aj Maďari na Slovensku nebrali udalosti v Budapešti ako ideologické povstanie proti komunizmu a za demokraciu a slobodu. Naopak, brali ho extrémne šovinisticky ba až fašisticky.
Príkladom je príhoda, ktorú som, spomínal v minulom blogu. Stará mama a mama blogera išli v časoch povstania z Pohronia do „maďarských“ obcí v okresoch Levice a Nové Zámky, aby tam tradične vymieňali jablká a slamienky za kukuricu a obilie. Všade, kade chodili sa stretali s dovtedy nepociťovanou nevraživosťou ba až nepriateľstvom. V jednej z dedín maďarský gazda s gazdinou hádzali po Slovenkách kamene a kričali za nimi, že veď len nech počkajú, že oni Maďari z nich onedlho uvaria polievku a nalejú ju do válova svojim prasatám…
Maďari napokon, vďaka maršalovim Konevovi a jeho vojakom, zo Slovákov žiadnu polievku pre svoje svine nevarili. Avšak ktovie, ako by sa to bolo vyvíjalo, keby sa na Západe nebáli sily Sovietskej armády, keby si vypočuli žiadosti Imre Nagya a spol. o vojenskú pomoc. Mohla tu byť vtedy na Slovensku pred 70 rokmi riadna kuca paca, riadne krviprelievanie.
Chvalabohu, nič také sa na Slovensku nestalo. Vďaka za to patrí okrem iného aj rozhodným krokom maršala Koneva. Maršala, ktorý aj preto zaslúži pomník nielen na severovýchode ale aj na juhozápade Slovenska.
Prepisovači histórie, ktorí sa občas objavia aj u nás,-vedzte, že v októbri 1956 nešlo v Maďarsku o žiadne masové povstanie utláčaného maďarského pracujúceho ľudu proti sovietskym okupantom. Nešlo ani o ideologický boj proti komunizmu. Išlo o to, že maďarskí nyilasovci , ktorých boli v Maďarsku tisíce /veď bolo len asi 10 rokov po zvrhnutí ich fašistickej vlády/ sa za pomoci západných rozvratných služieb pokúsili o fašistický revanš v Maďarsku a o iredentistické pričlenenie oblastí s maďarskou menšinou k „Anyaországhu“, k materskému Maďarsku.
Nebuďme naivní. Ak by Západ revoltujúcim neofašistom pomohol, mohlo byť aj u nás krvi a krvi. Ba mohlo dôjsť aj k úplnej katastrofe- k vypuknutiu tretej svetovej-nukleárnej,- vojny. Že k tomu nedošlo, za to patrí vďaka ľuďom, akým bol aj maršal Konev.



