Pepíci si zvolili „Tatíčka 2.0“

Kovaného agenta komunistickej kontrarozviedky a oddaného milovníka Sovietskeho zväzu, českého generála Petra Pavla, ktorý obrátil svoj ideologický hubertus tak razantne, že mu skoro vyletelo futro, zrejme netřeba zvlášť predstavovať. Vďaka propagandistickej mašinérii, ktorej účinok pripomínal hystériu beatlemánie, vrátane šokujúceho správania sa niektorých blond fanúšičiek s pozastavenou pubertou, ho pozná dôkladne celá stredná Európa.

Preteky v slovenskej servilnosti a v miešaní kokteilov zo sentimentálnej gýčovosti však nevyhrala naša pani prezidentka, ale iná prekypujúca studnica bodrých nápadov - liberálny karikaturista Shooty. Ten, v duchu nejlepších tradícií prvoplánovej stalinistickej „satiry" z 50. rokov, vymaľoval generála Pavla v oslavnej karikatúre ako reinkarnovaného Masaryka s titulkom: Tatíček 2.0.

A možno ani sám netuší, akú pravdu povedal. Masarykov angažmán v lokálnej aj medzinárodnej politike totiž silne pripomína rolu služobníka všetkých možných, len nie domácich mocností. Podobne ako v prípade generála Pavla.

Korporátne media však spokojne mľaskajú, lebo generál bol preverený. Áno, a to dokonca niekoľkokrát: Varšavskou zmluvou, NATO, ŠtB, GRU, CIA a zrejme aj ďalšími zahraničnými skratkami. Tým je však povedané všetko a zároveň sa celé, prácne vykonštruované ideologické delenie strán obracia v prach. Záväzná doktrína znie: nezáleží na tom, kto bol čím a akú ideológiu vyznával (ak vôbec nejakú skutočne vyznával), hlavne že je náš a slúži nám. Tak sa stal z biskupa Talleyranda po revolúcii občan minister, za Napoleona knieža minister, za reštaurácie Bourbonovcov bol chvíľu minister, za kráľa buržou opäť knieža minister; a tak sa stal Fouchého kňaz, agent tajnej polície, jej minister a nakoniec vojvoda z Otranta.

Náš člověk

A komuže to slúžili, slúžia a budú takí slúžiť? Predsa vždy tým správnym (rozumej vládnucim) medzinárodným silám. Slzy im tečú od dojatia nad pravdou a láskou; päsť sa im v rozhorčení zatína nad neprávosťou. Sú dokonale preverení a overení, práve tak ako zabehané firmy - vždy poslúžia zákazníkovi (spravidla zahraničnému) promptne, diskrétne a spoľahlivo.

Tento klasický model, uvarený v postmodernej ideologickej omáčke, sa v prístupe k bývalým súdruhom ujal v Európe a USA hneď po demontáži sovietskeho bloku. Spomeňme si na zaslúžilých bardov ako boli rumunský Ion Iliescu, aparátčik Nicolaeu Ceau?escua, ktorý v sebe náhle objavil liberálneho demokrata a servilne plnil príkazy západných globalistov; spomeňme si na poľského prezidenta Kwaśniewskeho (ale aj Lecha Wałęsu, agenta Boleka), ktorý sa v servilnosti voči EÚ doslova prekonával. A ako by sme len mohli zabudnúť na nášho polyhistora, literáta a dokonca aj speváka Rudolfa Schustera, tak oddaného veci globálnej demokracie, či na uplakaného Michala Kováča. Treba nakoniec uvádzať večne potrundženého Borisa Nikolajeviča Jeľcina, ktorý mohol predviesť akékoľvek potupné excesy bez toho, aby nad ním hľadači pravdy a lásky ohŕňali nos, hlavne keď poslušne plnil inštrukcie? A čo ukrajinskí Leonidovia - Kravčuk a Kučma, zaslúžili členovia rodnej strany? Čo všetci tí dobrí slovenskí súdruhovia, ocitnuvší sa opäť na tej správnej strane?

A toto je čo zas za lumpa?

Nuž a práve tak, ako neúprosná logika geopolitiky a globálnych záujmov velí okiadzať tých správnych agentov a korupčníkov sťa bojovníkov za pravdu a lásku, tak rovnaká logika velí nasadzovať tým agentom čo teraz dostatočne alebo vôbec nespolupracujú prasačiu alebo osliu hlavu. A tak sa môžu bývalí agenti tajnej služby tešiť zároveň priazni aj odsúdeniu od tých istých pánov.

Kritérium bolo od začiatku jasné: kto pomáhal rozoberať priemysel, inštalovať polokoloniálny systém závislosti a riedil štátnu suverenitu - to bola dobrá stará štruktúra, kto sa mykal a vzpínal (aj keď len s naivitou kohúta túžiaceho byť pánom na vlastnom smetisku) - to bola zlá stará štruktúra.

A to už sa pomaly s naším vrecom plným agentov a kolaborantov blížime z Prahy smerom na Slovensko, aj keď pravda zatiaľ len geneticky. Andrej Babiš, momentálne český politik slovenského (?) pôvodu je práve tou figúrkou, ktorej bola prisúdená úloha zlého agenta ŠtB a bývalého komunistického služobníka. Pýtate sa prečo? Ale veď nám to globálne media zopakovali najmenej stokrát: nie je dostatočne ukotvený v euro-atlantických hodnotách a štruktúrach. Je potrebné ešte nejaké iné kritérium? Washington locuta, causa finita…

Na druhej strane, asi netreba preceňovať opozičný, či dokonca antisystémový potenciál slovenského synka a junáka spod Tatier, zápasiaceho s drakom pražskej kaviarne, ktorá mu prejavovala nepriazeň len kvôli tomu, že mala ešte servilnejšieho kandidáta. Pokiaľ by sa vo finálnom volebnom candrbále ocitol Andrej Babiš s nejakým skutočne problematickým elementom, okamžite by jeho imidž v očiach korporátnych médií dozrel do priaznivejšej podoby. A v prípade, žeby bol demokraticky naladenými a vyladenými voličmi zvolený, pravdepodobne by sme boli svedkami skutočných orgií vďačnosti z jeho strany za to, že ho elity vzali na milosť. Možno by prekonal v chválospeve na euro-atlantické štruktúry aj hrdinského generála a stal by sa po Masarykovi on ďalším „Tatíčkom" so slovenským (?) pôvodom.

To, že viac ako 30 rokov od novembrového karnevalu, tu v podstate stále vládnu ľudia minulého režimu a ich deti, by nás nemalo prekvapovať. Svet sa okrem iných členení delí aj na dve podstatné skupiny: karieristov a tých, ktorým sa kariéra hnusí, je im na obtiaž a nemajú o ňu záujem. Domnievať sa, že karieristi budú v novej dobe čestnými a zásadovými ľuďmi, bolo tiež súčasťou politického karnevalu, ktorého sme sa zúčastnili. Karneval sa však už skončil, a preto by sme mali pochopiť, že v monarchii sa môže náhodou dostať čestný a mocou neopitý človek na trón, avšak v demokracii je táto pravdepodobnosť veľmi nízka.

Demokratická politika priťahuje práve tie živly, s ktorými sa v škole za socializmu príliš nikto nebavil. A ak áno, tak nie spôsobom, aký považovali tieto živly za úmerné svojej dôležitosti a ambíciám. Doba im dnes opäť prihrala parádny part. Žalúdky sú v pohode, všetko je premlčané. Ide sa ďalej. Nie je čas na prílišné obzeranie sa. Kto sa v politike príliš obzerá, ten môže skamenieť. A to by predsa tej dobrej strane neposlúžilo.

(krátené)

Zdroj: http://voltaire.netkosice.sk/index2.html