Samotná vláda Slovenska – konkrétne Ministerstvo zahraničných vecí – priznáva, že informácie o Ukrajine, ktoré má k dispozícii sú kusé a teda tí, čo by mali vedieť najviac, vlastne nemajú poriadnu predstavu o tom, čo sa na Ukrajine deje. Neochvejne však držia trend stanovený ich nadriadeným orgánom – Európskou úniou. Keď sa nevie zorientovať vláda Slovenska, ako sa má potom zorientovať v tomto chaose občan?

Je faktom, že dnes je skutočne veľmi ťažké získať o situácii na Ukrajine pravdivé informácie. Dezinformačné propagandistické kanály na nás chrlia informácie bez ladu a skladu. A tak sa dozvedáme, že protestujúci sú fašisti, nacisti, banderovci (áno, tí, ktorých heslom bolo “Ukrajina bez Rusov, Poliakov a Židov”), ktorí sa spojili s Izraelom, sú financovaní židmi a v ich radoch bojujú izraelské jednotky. Dozvedáme sa, že nacisti na Majdane sú podporovaní EÚ a USA, ich cieľom je rozbitie Ukrajiny, vytvorenie nárazníkovej zóny pre NATO proti Rusku. Všetko je snaha o rozbitie slovanskej vzájomnosti. Celý prevrat je v réžii slobodomurárov. Že demonštrujúci chcú demokraciu a pripojenie Ukrajiny k EÚ. Že chudáci policajti nemali žiadne zbrane a mŕtvi demonštrujúci boli zavraždení vlastnými ľuďmi, aby sa vina mohla zvaliť na Berkut. Demonštrantom sú podávané drogy. Prevrat riadia posadnutí homosexuálni kňazi pod iluminátskou pyramídou. Že policajti sa nechali biť rozzúrenou lúzou a stoicky čakali na svoju smrť. A ďalšie hlúposti a nezmysly, vrátane žiadostí o vojenský zásah na Ukrajine – či už zo strany NATO alebo Ruska – podľa presvedčenia tej ktorej osoby.

Obvykle všetky tieto tvrdenia majú jednu spoločnú vlastnosť. Nie je v nich uvedený jediný fakt, jediný dôkaz o tom, že sa deje to, čo sa v nich tvrdí. Svedčí to o jednom – propagandistická kampaň z oboch strán, hodná Iľju Erenburga, ide na plné obrátky. Ako si všímam informácie a názory medzi ľuďmi či na internete, mimo sklonu veriť okamžite každej hocako nepravdepodobnej teórii, sú v nich jasne badateľné silné rusofilné tendencie. To svedčí o jednom. Tak, ako sú na Slovensku rôzne mimovládne organizácie financované z pochybných, záujmových zdrojov, snažiace sa manipulovať verejnú mienku s cieľom rozkladu spoločnosti (ĽPR, rôzne LGBT nadácie, OSF, AI a pod.), svoje korene medzi nami silno zapustili aj rôzni (pro)ruskí agenti typu Chelemendik. Očividne svoju prácu odvádzajú dobre, prikrývajúc svoje skutočné zámery pláštikom panslavizmu. Ľudia si neuvedomujú, že panslavizmus môže fungovať iba na kultúrnej úrovni, nie na ekonomickej či mocenskej. A ešte menej si uvedomujú, že Rusko je rovnako dravé a nenásytné impérium ako USA. Takto ostro názorovo rozdelenú slovenskú spoločnosť som ešte nevidel.

A tak nastupuje čierno-biele videnie: “Som Slovan, Rusi sú Slovania a teda všetko čo urobia je v poriadku.” Akosi zabúdajú, že Ukrajinci sú rovnako Slovania, ktorí majú právo žiť na svojej zemi a rozhodovať o svojej zemi. Nikto si nechce uvedomiť, že volaním po vojenskej intervencii Ruska a po pričlenení Ukrajiny k Rusku vlastne popierajú aj Slovenskú štátnosť. S údivom sledujem, ako títo ľudia, ktorí si často hovoria národovci, jedným dychom odmietajú pričlenenie južného Slovenska k Maďarsku, odsudzujú vojenskú intervenciu do ČSSR v roku 1968, kričia “Kosovo je Serbija” a zároveň schvaľujú anexiu Ukrajinského územia Ruskom.

Rusko môže prevratom na Ukrajine veľa stratiť – spriatelenú zónu s veľkým ekonomickým potenciálom. Môže ale aj veľa získať v prípade rozpadu Ukrajiny. Strategické územia, ako Sevastopol, či priemyselné oblasti Ukrajiny, ktoré boli “železným pilierom” ZSSR nie je žiadna zanedbateľná “cena útechy”. EÚ zasa môže veľa získať – obrovské množstvo lacnej pracovnej sily a nové trhy. USA a NATO sa zasa môže priblížiť k Rusku tak blízko, ako sa len dá. EÚ však môže aj stratiť. Nestabilná Ukrajina (alebo jej časť) by mohla byť tou povestnou poslednou kvapkou, ktorá by spôsobila rozpad EÚ.

Skutky hovoria jasne. Rusko hromadí vojsko na svojej hranici s Ukrajinou. Pokiaľ dôjde k vojenskej intervencii na Ukrajinu a k anexii časti Ukrajiny, bude to začiatok obrovských problémov, ktoré by v krajnom prípade mohli viesť k ďalšej vojne a Ukrajina by sa opäť stala bojiskom Európy. Minimálne by to viedlo k dlhodobo zhoršeným vzťahom medzi Ukrajinou a Ruskom. Ak si niekto myslí, že Ukrajinci by sa zmierili s roztrhaním svojej zeme v pazúroch dravých mocností – či už z východu alebo zo západu – je na veľkom omyle.

Nikomu z veľkých hráčov neleží na srdci záujem Ukrajiny. Každá jedna mocnosť sleduje svoje záujmy a v súčasnosti horúčkovito prepočítava svoje šance na úspech v Ukrajine. Každý – či je to Nemecko, USA, Rusko, Poľsko – hľadí iba na svoj prospech. Nasadzuje svojich žolíkov – či je to Kličko, Timošenková, Juščenko, mimo hry stále ešte nie je ani Janukovyč, ponuka pôžičiek z MMF a od USA (tam si už supi mädlia ruky v očakávaní obrovských ziskov) a ďalšie a ďalšie. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude.

Svoje problémy si musia Ukrajinci vyriešiť sami – bez vmiešavania sa cudzích mentorov. Dúfajme, že to zvládnu bez pomoci. V prvom rade sa musí najprv vyčistiť vzduch, treba sa zbaviť starých kádrov, pekne od podlahy, nie tak ako v tej našej paródii z roku 1989, zvanej “Zamatová revolúcia”. Netreba sa nechať nalákať na sľuby žiadnej záujmovej strany, hľadieť v prvom rade na prospech Ukrajiny a jej národa. Pokiaľ sa tak stane, nebudem sa báť o budúcnosť Ukrajiny. A v takom prípade by to mohlo byť dobrým príkladom aj na vyčistenie slovenského Augiášovho chlieva…

Autor: Andrij Stryj

zdroj:http://www.protiprudu.org/ukrajina-ako-dalej/