Facebook Twitter RSS

Přihlášení | Registrace

Odhlásit se

O CFP!  | 

ads

Turecko VS Kurdi

Podrobnosti
ze světa / Blízký východ|
23. říjen 2019|
repetent|
5356 x

Základné informácie o turecko-kurdských vzťahoch

Najprv musím vysvetliť niektoré základné informácie o tom, kto sú Kurdi a aký je ich vzťah k Turecku. Viem, že veľa ľudí je v tejto veci zmätených.

Myslím si, že zmätok je úplne zrozumiteľný, pretože pozadie je tu mimoriadne komplikované. Napriek tomu si myslím, že je dôležité, aby ľudia pochopili, čo sa deje, a preto vysvetlím.

  • turecko-vs-kurdi

Kurdovia sú členmi iránskej etnickej skupiny, ktorá pochádza z regiónu známeho ako „Kurdistan“, ktorý pokrýva väčšinu juhovýchodného Turecka, časť severovýchodnej Sýrie, veľkú časť severného Iraku a časti západného Iránu.
 
História vzťahu medzi Tureckom a Kurdami je veľmi dlhá a komplikovaná. Pokúsim sa to zhrnúť čo najlepšie. V roku 1920, krátko po prvej svetovej vojne, spojenecké sily donútili Osmanskú ríšu k podpísaniu zmluvy známej ako Zmluva o Sèvres, ktorá odobrala takmer všetky územia Osmanskej ríše. Všeobecne sa uznáva, že to bola pre Osmanov veľmi nespravodlivá zmluva. Jedným z ustanovení tejto zmluvy však bolo potenciálne prípadné vytvorenie kurdského štátu.
 
Takmer bezprostredne po podpise Sèvresskej zmluvy turecký politik a poľný maršál Mustafa Kemal Atatürk, vodca tureckého národného hnutia, zvrhol to, čo zostalo z osmanskej vlády. Viedol Turecko v tzv. „Vojne za tureckú nezávislosť“ (1919 – 1923). V tejto vojne turecké národné hnutie rázne porazilo sily vyslané spojeneckými mocnosťami, čím zabezpečilo pre Turecko podstatne viac území.
 
V roku 1923 Turecko a spojenecké sily podpísali lausanskú zmluvu, ktorá v podstate stanovila moderné hranice Turecka. Možnosť kurdského štátu nebola zahrnutá do lausanskej zmluvy. Mnoho krajín, kde žili kurdské národy, bolo dané Turecku.
 
Atatürk je v Turecku všeobecne uznávaný ako národný hrdina a právom mu pripisuje pomoc s modernizáciou krajiny. Bohužiaľ sa často prehliada skutočnosť, že jeho režim pokračoval v mnohých osmanských politikách prenasledovania a týrania etnických menšín. Atatürkova vízia bola výslovne tureckou nacionalistickou víziou. Kurdi žijúci v Turecku neboli súčasťou tejto vízie.
 
Od založenia moderného tureckého štátu už boli kurdské povstania rôznych druhov a turecká vláda v reakcii na tieto povstania bezohľadne prenasledovala Kurdov. 12. a 13. júla 1930 turecké sily masakrovali niekde medzi 5 000 a 15 000 kurdských obyvateľov údolia Zilan. Po kurdskom povstaní v roku 1937 v tureckom regióne Dersim bolo zabitých viac ako 10 000 Kurdov a ďalších 11 818 Kurdov bolo nútených migrovať.
 
Až do roku 1991 boli v Turecku zakázané slová Kurd, Kurdistan, Kurdish a akékoľvek ďalšie slová súvisiace s kurdskou národnou identitou a Kurdi boli oficiálne označovaní ako „horskí Turci“. Po vojenskom puči v Turecku v roku 1980 bolo nezákonné používať kurdský jazyk na akýkoľvek účel a kohokoľvek, kto bol chytený s kurdským jazykom, mohol byť zatknutý a uväznený.
 
V roku 1982 sa v dôsledku tohto brutálneho zákroku Kurdistanská robotnícka strana (PKK), krajne ľavicová kurdská nacionalistická militantná skupina, ktorá existovala od roku 1978, obrátila na partizánsku taktiku. V roku 1984 založili s podporou Sýrie polovojenské skupiny. Taktika PKK bola často veľmi brutálna. Najčastejšie sa zameriavali na turecký vojenský personál, žiaľ niekedy aj na civilistov.
 
Správa organizácie Human Rights Watch z roku 1999 zistila, že PKK sa dopustila najmenej 768 mimosúdnych popráv osôb považovaných za stúpencov štátu, vrátane učiteľov, štátnych zamestnancov, policajných dôstojníkov a politických oponentov. Zistili tiež, že skupina spáchala najmenej dvadsaťpäť masakrov a zabila 360 ľudí vrátane tridsiatich deviatich žien a sedemdesiatich šiestich detí.
 
Zároveň sa turecká vláda počas tohto obdobia má svoj podiel zverstiev. Turecká vláda zabila kurdské civilné obyvateľstvo, použila mučenie, prinútila Kurdov k migrácii, zničila kurdské dediny, svojvoľne zatkla ľudí za kurdskú národnosť a zavraždila kurdských novinárov. Inými slovami, všetci zapojení do tohto konfliktu sa dopustili závažných vojnových zločinov a porušovania ľudských práv.
 
Prvá fáza tohto konfliktu sa skončila v roku 1999, keď bol vodca PKK Abdullah Öcalan zatknutý v Nairobi, tureckou národnou spravodajskou organizáciou (MIT) s pomocou Centrálnej spravodajskej agentúry Spojených štátov (CIA). Odvtedy je vo väzení. PKK stále existuje. Hoci už oficiálne nevyžaduje kurdskú nezávislosť od Turecka, ale skôr to, čo nazývajú „demokratický konfederalizmus“.
 
Súvislosti so Sýriou a sýrskou občianskou vojnou
 
Teraz sa bavme o Sýrii. Do roku 2011 bola celá Sýria pod vládou baasatického diktátora Bašára al-Asada. Assad bol potvrdený ako prezident Sýrie v roku 2000 so súhlasom 99,7%. Ak viete niečo o ľuďoch, pravdepodobne už viete, že ak podľa prieskumu niečo schváli 99,7% ľudí, je to zvyčajne dobré znamenie, že prieskumy verejnej mienky sú zmanipulované. Keby ste predpokladali, že to bol prípad Assadovho režimu, mali by ste pravdu. Za Assadovej vlády môže byť každý, kto otvorene vystúpil proti režimu, zatknutý, mučený, uväznený a zabitý.
 
Assad a jeho administratíva boli od začiatku silne proti Spojeným štátom.
 
Assadova vláda má tiež úzke vzťahy s Hizballáhom, libanonskou teroristickou skupinou financovanou Iránom. Počas celého svojho obdobia Assad niekde vo vládnych väzeniach má okolo 600 libanonských politických väzňov. Z ktorých mnohí boli desaťročia uväznení bez súdu. Assadova vláda sa v roku 2005 pravdepodobne tiež zapojila do atentátu na bývalého libanonského predsedu vlády Rafiča Haririho.
 
V januári 2011 vypukli v celej Sýrii rozsiahle protesty proti vláde Bašára al-Asada. Protesty rástli každým ďalším mesiacom a v marci nariadil Bashar al-Assad svojim armádam, aby zaútočili na svojich občanov. Nakoniec, čiastočne v dôsledku úmyselného intervenčného úsilia Spojených štátov o podkopanie Assadovho režimu, sa protesty zmenili na úplné povstanie.
 
Toto povstanie sa zmenilo na sýrsku občiansku vojnu, ktorá stále pokračuje a ktorá zabila niekde okolo 400 000 ľudí, čím sa stala v súčasnosti druhou najsmrteľnejšou vojnou 21. storočia.
 
Do tejto vojny sa zapojilo mnoho rôznych povstaleckých skupín a na všetkých stranách došlo k porušovaniu ľudských práv. Assadov režim sa iste dopustil viac ako spravodlivého podielu na vojnových zločinoch a porušovaní ľudských práv.
 
Medzitým jednou z povstaleckých skupín, ktoré na chvíľu získali význam, najmä vo východnej Sýrii, bol islamský štát Irak a Sýria (ISIS), fundamentalistická salafistická džihádistická militantná skupina, ktorá chcela založiť islamský kalifát. ISIS brutálne zmasakroval tisíce nevinných civilistov, zničil desiatky kultúrnych pamiatok a dopustil sa nespočetného porušovania ľudských práv.
 
Zaoberali sa mimosúdnym zabíjaním civilistov, politicky motivovanými atentátmi a genocídou proti kresťanom, šiitským moslimom, Yazidisom a členom iných menšinových skupín. Nútili ľudí pod ich vládou držať sa extrémne prísnej, fundamentalistickej formy sunnitského islamu. Úplne zničili početné historické miesta, vrátane mnohých zrúcanín starobylých miest Palmyra, Ninive, Nimrud a Hatra, ktoré považovali za „modly“. Vykrádali tiež mnoho starovekých artefaktov, ktoré sa predávali na čiernom trhu.
 
Mohol by som ísť oveľa podrobnejšie, keď hovorím o zverstvách, ktoré spáchal ISIS, ale myslím si, že sú dostatočne pokryté v spravodajských médiách, že už pravdepodobne máte prehľad. V každom prípade, na vrchole svojej moci v máji 2015, ISIS kontrolovala väčšinu východnej Sýrie a západného Iraku. Hoci ISIS teraz stratil takmer všetky územia, ktoré kedysi držali, stále majú svojich pracovníkov v najmenej osemnástich krajinách po celom svete. Bohužiaľ, zďaleka nie sú úplne porazení.
 
Súvislosti týkajúce sa SDF a YPG
 
Sýrske demokratické sily (SDF) sú alianciou zloženou z rôznych skupín povstaleckých milícií, ktoré sa usilujú o vytvorenie demokratického, decentralizovaného, ​​sekulárneho štátu v Sýrii. Hoci je SDF tvorený mnohými rôznymi skupinami, primárnou skupinou v koalícii sú jednotky ochrany ľudí (YPG), ktoré sa skladajú predovšetkým z Kurdov.
 
Spojené štáty sú spojené s SDF a používajú SDF ako „boty na zemi“ proti ISIS takmer pol roka. Porážka ISIS je z veľkej časti výsledkom ich úsilia. Určitú zásluhu na porážke ISIS majú aj iné odbojové skupiny, sýrska vláda, letecké útoky Spojených štátov, ruské letecké útoky, ďalšie zúčastnené krajiny atď.
 
Teraz je tu morálne povedané : YPG má úzke väzby na PKK, ktorá, ak si pamätáte, spáchala desiatky masakrov civilistov, je vinná z mnohých porušení ľudských práv a v súčasnosti je označená Spojenými štátmi ako teroristická skupina. YPG a PKK sú v aliancii a YPG má históriu poskytovania zbraní a streliva PKK. Turecká vláda preto považuje YPG – a v konečnom dôsledku SDF ako celok – za teroristickú organizáciu a chce ich odstrániť.
 
Zatiaľ čo Spojené štáty medzitým vytvorili spojenectvo s SDF s cieľom poraziť ISIS, zdá sa, že Spojené štáty nikdy nevytvorili žiadne dlhodobé plány na to, čo by urobili, keď by sa ISIS porazil. Táto krátkozrakosť, ktorá predstavuje zlyhanie zo strany oboch strán, Obamovej aj Trumpovej správy, je hlavným dôvodom, prečo situácia v Sýrii je tak zlá pre záujmy Spojených štátov.
 
Súvislosti medzi Spojenými štátmi a Tureckom
 
Spojené štáty a Turecko sú oficiálnymi spojencami už od vstupu Turecka do NATO v roku 1952. Spojené štáty sa však spoliehajú na Turecko oveľa viac, než je zdravé. Spojené štáty majú základňu leteckých síl v İncirlik v Turecku. Turecko je jednou z mála hlavných krajín na Blízkom východe, ktoré sú spojené so Spojenými štátmi. Z týchto dôvodov aj iných dôvodov je spojitosť Spojených štátov s Tureckom dlhodobo strategicky veľmi dôležitá.
 
Napriek oficiálnemu spojenectvu so Spojenými štátmi však Turecko v boji proti ISIS takmer vôbec nepomáhalo.Dokonca sa prevalil škandál ako jeden zo synov tureckého prezidenta obchodoval s ropou s teroristami z ISIS. Medzitým v priebehu posledných niekoľkých rokov Spojené štáty strácajú vplyv na Turecko a Turecko postupne prechádza do užších vzťahov s krajinami, ktoré sú nepriateľmi Spojených štátov, ako sú Rusko a Irán.
 
Napríklad zástupcovia z Turecka, Ruska a Iránu sa zúčastnili na takzvaných „rozhovoroch s Astanou“ v Astane v Kazachstane. Tieto rozhovory zamerané na ukončenie konfliktu v Sýrii sa začali v decembri 2017 a pokračovali až do súčasnosti, pričom ich trináste a posledné zasadnutie sa konalo v auguste 2019. Spojené štáty medzitým nevyslali zástupcov do Astany. Rozhovory a predstavitelia USA sa namiesto toho zúčastňovali rozhovorov iba v Ženeve.
 
Súčasným tureckým prezidentom je Recep Tayyip Erdoğan. Erdoğan stále viac podobá diktátorovi. Opakovane uväznil svojich politických oponentov, ako aj každého, kto ho kritizuje a postupne pre seba zhromažďuje väčšie a väčšie právomoci. V roku 2016 Erdoğan využil neúspešný pokus o prevrat proti nemu ako ospravedlnenie zákroku proti disidentom a prevzatie obrovských nových právomocí pre seba.
 
Priaznivci Erdoğana v Turecku sú hlavne starší konzervatívni tureckí moslimovia, ktorí majú všeobecne tendenciu mať len málo radi Spojené štáty alebo západný svet všeobecne. Erdoğan už veľmi dlho chce napádať Sýriu a zničiť YPG, aby už nemohli poskytnúť PKK zbrane. YPG medzitým bojovala proti ISIS.
 
Zdroje:
[1] Skupina pre práva vyhlásila premeškanú príležitosť stíhať vodcu PKK
[2] Počas sýrskej občianskej vojny bolo spustených viac ako 300 chemických útokov
[3] Sýrske prekvapenie: Ako Trumpov telefónny hovor zmenil vojnu
[4] Jim Mattis, minister obrany, rezignuje na výpravu Trump’s Worldview
[5] https: //www.washingtonpost.com/w …
[6] Stovky väzňov ISIS utekajú z táborov v severnej Sýrii v dôsledku tureckých útokov
[7] Opustené USA v Sýrii, Kurds nájde nového spojenca v americkom nepriateľovi
[8] Podľa Putina Trump a Erdogan „sa práve hrali“, hovorí odborník na terorizmus, keďže Kurdi v Sýrii uzavreli dohodu s Ruskom a Bašárom al-Asadom.
[9] Trump objednáva vojská a zbrane do Saudskej Arábie v správe o odradení Iránu
[10] https: //www.washingtonpost.com/r …
 

PodporteCFP QR 22 KAFE KÁVAS

Komentáře

Přidat komentář

Bezpečnostní kód Obnovit

Facebook komentáře

Nejčtenější za poslední týden