Barbarossa

Tretia, južná skupina vojsk, mala útočiť južne od Pinských bažín smerom na Kyjev, a potom postupovať pozdĺž Dnepra na juh na Moldáviu s cieľom odrezať sovietske vojenské sily od juhozápadnej Ukrajiny, a tak sa zmocniť priemyselnej Doneckej panvy. Konečným cieľom celého tohto plánu bolo dosiahnúť líniu Archangels - Volha. Pritom nemecké letectvo malo paralyzovať sovietsku priemyslovú oblasť na Urale. Plán predpokladal, že tohoto sa dosiahne iba bleskovým postupom nemeckých vojsk, ktorý by mal trvať štyri až šesť týždňov.

Hitler a jeho generalita akoby vôbec nebrali pri realizácii tohto plánu v úvahu vnútornú pevnosť štátu, a zrejme ani klimatické podmienky a skutočnú silu Červenej armády /ČA/, či predchádzajúce vojenské neúspechy iných uzurpátorov Ruska v jeho dejinách. Pravdepodobne to bolo i tým, že predchádzajúci konflikt s Fínskom mal dosť pomalý a nie jednoznačne presvedčivý priebeh, čo spôsobilo, že Stalin v Červenej armáde začal robiť veľké čistky, ktoré podstatne oslabili sovietske velenie. Pritom si Nemci boli vedomí, že ZSSR má väčší počet divízií, i viac tankov, no zrejme vo výcviku ich podcenili, a naopak seba na základe predošlých úspechov, hodne precenili. Kavkazská nafta a ukrajinské široké lány obilia však boli veľkým lákadlom.

A navyše, Hitler stále dúfal, že USA a Anglicko predsa len v boji proti bolševizmu nebudú až tak dôsledne podporovať Sovietský zväz. Veď ideologicky mali toho viac spoločné s Nemcami, takže to čo ich spájalo, by v konečnom riešení vzťahov kto s kým, sa malo prikloniť napokon k Nemecku. No Churchill ako dobrý stratég a realista videl v Hitlerovi v tomto štádiu najväčšie zlo aké Európu čaká, a vždy ako len mohol, posielal do Moskvy signály o zlepšení vzťahov. A keďže J. V. Stalin bol od mája 1941 už aj predsedom rady ľudových komisárov, jeho právomoc v rozhodovaní mala dostatočnú váhu aj u spojencov. I keď je pravdou, že bezprostredne pred útokom nemeckých vojsk Stalin urobil množstvo chýb, ako napríklad, keď do posledného dňa neveril, že by Hitler porušil zmluvu a ZSSR vraj nenapadne. Túto dezorientáciu Stalina potvrdzuje aj jeho prehlásenie zo 14. júna 1941, keď sa z rádií sovietskí ľudia dozvedeli, a to i vrátane armády, že ZSSR neverí aby Nemecko porušilo pakt o neútočení medzi oboma krajinami.

Takže rozkaz pre Červenú armádu, aby bola uvedená do plnej bojovej pohotovosti, bol vydaný neskoro, a to až 22. júna v noci, pričom v ňom ešte bolo aj upozornenie, aby sa nedali strhnúť žiadnou provokáciou. /!!!/ Pritom Rudolf Hess prezradil Angličanom, ktorého lietadlo zostrelili a zajali nad svojim územím, kedy začne útok na ZSSR, nehovoriac o ďalších upozorneniach špiónov nasadených v Japonsku /Sorge/. Takže k tomuto ďalší komentár je celkom zbytočný. ZAČIATOK VEĽKEJ VLASTENECKEJ VOJNY. Útok nacistických a satelitných vojsk na Sovietský zväz začal včasne ráno v 3,15 hod., dňa 22. júna 1941, a to na obrovskom fronte od Severného ľadového oceánu až po Čierné more. Nemecko do týchto bojov zapojilo 152 vlastných divízií a dve brigády /z toho 19 tankových a 14 motorizovaných/. Fínsko prispelo 14. divíziami a 3.brigádami, Rumunsko poskytlo 13 divízií a 9 brigád, no a Maďarsko poskytlo 4 brigády. Aj Slovensko podporilo Hitlera jednou rýchlou divíziou, ktorá sa napokon po Stalingradskej bitke celkom rozpadla a veľa vojakov z nej potom prešlo do vytvárajúceho sa čs. práporu v Rusku, lebo ten sa už pripravoval bojovať po boku Červenej armády.

Proti týmto 190 divíziam, ktoré boli podporované asi 3 700 tankami a takmer 5 000 lietadlami, sa postavilo 170 sovietskych divízií piatich pohraničných okruhov, ktoré boli rozptýlené na rozsiahlom území a nestačili sa sformovať pozdĺž predpokladanej línie proti Nemcom Preto aj vo všetkých troch hlavných smeroch si nemecké velenie vytvorilo značnú vojenskú prevahu, ktorá im umožnila hlboké vpády tak, ako to predpokladal plán Barbarossa.Táto prevaha nemeckých vojsk za výdatnej podpory letectva, ktoré ovládlo vzdušný priestor a ešte v prvý deň vojny zničilo asi do 1200 sovietskych lietadiel, z toho skoro 2/3 priamo na letištiach, neveštilo nič dobré. Nemecké jednotky v niektorých prípadoch postupovali tak rýchlo, že na podaktorých úsekoch frontu za deň prešli 50 a v niektorých úsekoch fronty až 60 km. Behom mesiaca tak urazili aj 600 km, takže za tú dobu obsadili Litvu, Lotišsko, Bielorusko a západnú Ukrajinu. Skupina nemeckých armád Stred pod velením maršála von Bocka obkľúčila dve sovietske armády v oblasti Bialistoku na západ od Minska, ktoré 28. júna 1941 padli do zajatia. Táto nemecká armádna skupina sa prebila cez Berezinu až pod Smolensk a 10. júla 1941 dorazila k hornému Dnepru. Skupina armád Sever pod velením gen. von Leeba, tiež obsadila veľké územie a 29. júna 1941 sa zmocnila Rigy, čim tak za desať dní prenikla až do Pskova.

Našťastie, väčších obklúčujúcich akcií nedosiahla, lebo sovietskym jednotkám sa zväčša podarilo vždy včas ustúpiť. Podobne to bolo v tejto počiatočnej fáze aj na južnom úseku frontu, kde operovala skupina armád Juh, ktorej velil maršal von Rundstedt. Tá síce po ťažkých bojoch dosiahla iba čiastkových úspechov, keď prerazila na východe obrannú líniu v smere na Bardičev a Žitomír, a to v dňoch 7.-9. júla 1941. No, podľa plánu Barbarossa, ale nemeckým vojskám dosiahnúť stanovených cieľov sa nepodarilo, lebo predpoklad bol, že dôjde k zničeniu základnej masy Červenej armády, čo sa nestalo i keď mnohotisíc ich padlo do zajatia. Bolo tomu tak aj preto, že na sovietskej strane z počiatku vojny boli na front nasadené menej výkonné zbrane, najmä staršie ľahké tanky, ktoré sa nemeckým tankom v tejto fáze bojov nevyrovnali. Ale aj napriek tejto skutočnosti Nemci len s veľkými ťažkosťami sa predierali na plánovaniu Dneper - Západná Dvina. Takže postupne v nemeckom veleniu dochádzalo k poznaniu, že ich precízne vycvičené vojská, narazili na omnoho tvrdšieho protivníka ako si mysleli pri tvorbe svojich takticko-strategických plánov. A nejeden veliteľ nemeckých vojsk si vtedy povzdychol, že ako ľahko dobyli Francúzsko a teraz sa im to ako si prestáva dariť.

Je pravdou, že sovietske vojská ustupovali, ale bol to ústup zväčša organizovaný a sprevádzaný tvrdým odporom, ktorý spôsoboval Nemcom veľké straty. Červená armáda sa dokonca aj v obkľúčení vždy tvrdo bránila a za každú cenu sa pokúšala z nemeckých kliešti, keď sa do nich dostala, vyslobodiť vlastným odhodlaním a zbraňami. Ďalším nemilým prekvapením pre Hitlera bolo aj prehlásenie W. Churchilla, ktorý ešte v deň invázie do ZSSR povedal, že neberie "späť ani jediné slovo čo v minulosti povedal ako odporca komunizmu, ale kto bojuje proti Hitlerovi, toho Anglicko považuje za svojho spojenca a bude mu zo všetkých sil pomáhať." Podobné stanovisko zaujala aj vláda USA na čele s Rooseveltom, ktorý tiež 24. júna 1941 prisľúbil všestrannú pomoc ZSSR, podobne ako to spravil dva dni pred Rooseveltom i ministerský predseda Churchill. Obaja títo hlavní predsatvitelia západných mocností síce podporovali Stalina, ale mali strach, že to ZSSR viac ako tri mesiace už nevydrží. Aj preto Roosevelt posiela do Moskvy svojho najbližšieho spolupracovníka Hopkinsa, aby sa presvedčil o vážnosti vojenskej situácie ZSSR. Vtedy Hopkins nadobudol v Moskve presvedčenie, že by Sovieti privítali najmä materiálnu pomoc /výzbroj, suroviny/, ale že počiatočnému náporu odolajú, a kapitulácia vôbec neprichádza do úvahy.

Dňa 30. júna 1941 J. V. Stalin preberá všetkú moc v štáte na seba, a akonáhle je menovaný aj ľudovým komisárom a vrchným veliteľom ozbrojených síl, okamžite vytvoril tri veliteľstvá frontov na čele: veliteľom na Severozápadnom smere bol ustanovený maršál K. J. Vorošilov, na Západnom smere maršál S. K. Timošenko, a na Juhozápadnom smere S. M. Buďonnyj. Všetok priemysel začal pracovať iba pre potreby obrannej vlasteneckej vojny a obyvateľstvo sa začalo organizovať do partizánskych skupín. I keď sa Nemcom nepodarilo to čo si naplánovali, stále boli presvedčení, že čoskoro zvíťazia. Dňa 16. júla 1941, stredná časť nemeckých vojsk napokon predsa len prenikla až ku Smolensku, a u Mogileva i Roslavle urobila aj niekoľko obchvatov, ale v dôsledku silnej sovietskej obrany, tu ostali na niekoľko týždňov stáť. Medzitým obranný zbrojný priemysel ZSSR za dobu čo ich Nemci prepadli vyrobil nové zbrane, ktoré boli účinejšie a lepšie odolávali nemeckým. Vtedy boli do bojov nasadené aj tanky T-34 a ďalšie účinné vojenské prostriedky, ktoré sa v bojoch pod Moskvou aj osvedčili. Ba, pustili sa aj do ofenzívnych protiútokov. A takto, po prudkých bojoch začiatkom septembra 1941 sovietske vojska tu dokonca získali späť od Nemcov aj mestečko Jelňu.

No dlhotrvajúca bitva u Smolenska znemožnila nemeckej skupine armád Stred pomôcť susednej skupine Sever pri útoku na Leningrad, keďže úspešný pokus, o ktorý sa pokúsili, im nevyšiel. Ale začiatkom septembra 1941 sa Nemcom podarilo obkľúčiť Leningrad a fínske vojska ovládli mesto Vyborg blízsko finských hraníc. Tým Fíni zároveň obsadili aj pôvodnú čiaru na bývalej finsko-sovietskej hranici až po Ladožské jazero. Medzitým na Ukrajine v oblasti Žitomíra prelomili Nemci sovietsku obranu a donútili vojska Červenej armády k ústupu na južnom krídle. Odesu však sovietske vojsko držalo vo svojej moci až do 16. septembra 1941. Skupina armád Stred dostala od Hitlera rozkaz, aby držala dosiahnuté pozície pri Smolensku. Zároveň mala poskytnúť tankové zväzy na posilnenie skupiny armád Juh, s cieľom obkľúčiť vojska Červenej armády a dostať sa do Kyjeva s postupom na Krym a priblížiť sa tak čo najbližšie ku Kavkazu. Kde Nemcov priťahovali ropné ložiska. Dňa 19. septembra 1941 padol Kyjev, čo nesmierne pozdvihlo sebavedomie Nemcov, najmä Hitlera, lebo tu padlo do zajatia aj veľa vojakov ČA. No úporné boje, ktoré potom nasledovali až do 26. septembra 1941, znamenali, že nemecká ofenzíva nesplní očakávania ani na tomto úseku fronty. Hitler po dobytí Kyjeva znovu pomýšľal s obnovením útokov na Moskvu. Ale nastupujúca jeseň a zima neveštili pre Nemcov nič príjemné. Ani na južnom úseku fronty u Sevastopulu to nemali fašisti ľahké, lebo obrana Červenej armády tu bola stále pevná. Na severe sa v podstate taktiež nič nemení, pretože Leningrad ešte stále odoláva a Nemci sa musia uspokojiť s nedokončeným obkľúčením. Ba, sovietske jednotky dokázali vo svojej moci udržať aj Kronštadskú pevnosť, aby tak sprístupnili základňu pre Baltické loďstvo. Jednoducho, boje na severe nadobudli charakteru pozičnej, teda nič neriešiteľnej podoby, ktorá vyústila v iba v odstreľovanie Leningradu ďalekonosným delostrelectvom.

BITKA PRI MOSKVE. Podľa plánov Hitlera a nemeckej generality, výsledok celej vojny mala rozhodnúť rýchla ofenzíva nemeckých vojsk na strednom úseku fronty, lebo len tadiaľto, podľa plánu Barbarossa, vedie cesta Nemcov do Moskvy. Pritom mali zničiť hlavné sily sovietskych vojsk, ktoré bránia Moskvu od západu. Dôraz pri tejto ofenzíve bol kladený na tankové a mechanizované jednotky. Tie mali v dňoch 30. septembra až 2. októbra 1941 sústredenou silou udrieť na nepriateľa, obkľúčiť a zničiť jeho sily a za podpory letectva vtrhnúť do hlavného mesta Ruska. Nacistická propaganda v ruskom jazyku vyhlasuje tlampčmi do obranných pozícií ČA heslá, aby sa všetci obránci radšej vzdali a uchránili si tak aspoň svoje životy, než aby zahynuli už aj tak v prehratej vojne. Napríklad 9. októbra 1941 Nemci vyhlásujú, že o osude Červenej armády je už rozhodnuté a pred hrdinskou nemeckou armádou Rusko kľačí na kolenách. No v skutočnosti boje sa odohrávali ešte iba pri meste Vjazma, a len 13. októbra 1941 sa priblížili k mestu Brjansk. Je síce pravda, že niektoré jednotky ČA sa ocitli neraz v obkľúčení, ale viacerým z nich sa podarilo z tohto uzavretia prebojovať k svojim. Tu pod Moskvou boje na seba viazali veľké nemecké sily, a to si uvedomovali aj miestní obyvatelia. Preto ľudia Červenej armáde pomáhali ako sa dalo, napríklad aj tým, že sa dobrovoľne hlásili na budovanie obranných opevnení, aby tak vlastným jednotám pripravili čo najlepšie obranné pozície. Vtedy sa do ich budovania zapojilo takmer pol milióna občanov, predovšetkým z podmoskovskej oblasti. Bola to situácia nesmierna ťažká, a vtedy sa Stalin rozhodol na veliteľskej šachovnici spraviť nevyhnutné zmeny: za veliteľa Západného frontu menoval, gen. G. K. Žukova, ktorý bohaté skúsenosti z bojov nadobudol už predtým na Ďalekom východe v Mandžusku v bojoch proti Japoncomi, ktorých na hlavu porazil Druhým novomenovaným veliteľom Kalininského frontu bol gen. I. S. Konev. V tomto období to boli najschopneší vojvodcovia, najmä Žukov, ktorý presunul z Ďalekého Východu po víťazstve nad Japoncami aj ostrieľaných sibírskych vojakov z oblasti Mandžuska. Tí preukázali svoje vysoké odborno-vojenské kvality v bojoch už na spomenutom Ďalekom východe.

Do polovice októbra 1941 mali nemecké jednotky až 2/3 cesty k Moskve za sebou, takže prenikli k línii Volokolamsk - Možajsk - Kaluga. Na južnom krídle nacisti od 8. októbra 1941 stačili obsadiť mesto Orel a 14. októbra sa na severnom úseku dostali až ku Kalininu. V Moskve sa vyhlásil stav najvážnejšieho ohrozenia, takže z hlavného mesta sa museli vysťahovať aj niektoré dôležité ústredné úrady a diplomatický zbor evakovali do Kujbyševa. Hlavný stan v čele so Stalinom ale zostal v Moskve, kde sa dokonca oslávil tradičným spôsobom aj Veľký október /VOSR/, keď Moskvou pochodovali vojská sovietskej armády, ktoré po slávnostnej prehliadke na Červenom námestí sa okamžite odobrali na front do svojich obraných pozícií, vzdialených len okolo vyše 20 km pod Moskvou. Nemecké letecké nálety nad Moskvou boli účinnou paľbou ČA natoľko paralyzované protilietadlovou obranou, že len málo bômb zasiahlo svoj cieľ. Ďalšie pokusy nemeckých tankových vojsk sa v polovici novembra 1941 síce prechodne posunuli zo severu k Moskovsko-volžskému prieplavu, ale tento manéver bol vykonaný za značných strát na životoch a technike nepriateľa. Z juhu pritom postupovala ďalšia nemecká tanková armáda, a to pod velením gen. Guderiana, ktorá síce postúpila k mestu Tula, no dobyť ho už nedokázala. Takže oba údery neboli natoľko úspešné ako velenie predpokladalo, i keď na niektorých úsekoch boli od Moskvy iba 25 km. Dňa 8. decembra 1941 vydal Hitler rozkaz, aby všetky nemecké ozbrojené sily prešli do obrany, lebo straty na životoch Nemcov boli neúnosne vysoké. V tomto období už vládla v Rusku aj krutá zima, keď mrazy dosahovali až -40 stupňov celzia. Tým sa Hitlerov plán o bleskovej porážke protivníka rútil do priepasti a namiesto víťazných ťažení sa nemecké vojska ocitli v úlohe brániacich sa zákopových obráncov s nejasným koncom. Je pravdou, že nepriateľ okupoval obrovské územie, na ktorom pred vojnou žilo 40% obyvateľov krajiny, kde sa vyrábalo 68% železa a 58% ocele, hliníka a ťažilo sa 63% uhlia, pestovalo 38% obila a vyrábalo 84% cukru, čo malo za následok, že do začiatku roka 1941 klesla úhrná priemyselná výroba až o polovicu. A je pravda i to, že až 1 500 podnikov bolo presťahovaných na Ural a 10 miliónov ľudí evakuovali na východ k Uralu, do západnej Sibíre a do Kazchstanu. Pritom pred velením sovietskej armády stála neľahká úloha, nahradiť straty na frontoch, či už živej sily alebo zbraní.

Medzitým čo pod Moskvou prebiehali iba obranné boje, sovietske vrchné velenie sústreďovalo značné posily, ktoré 5. decembra 1941 sa sformovali do Kalininského frontu. O deň neskôr aj vojská Západného a pravé krídlo Juhozápadného frontu zaujali svoje pozície tak, aby v súčinnosti s Kalininským frontom prešli v pravý čas "D" do protiútoku. Ich cieľom bolo zničiť nepriateľské úderné zoskupenia, ktoré sa nachádzali na severozápade a juhu Moskvy. Údery Červej armády boli ale tak zdrvujúce, že Nemci, ak by neboli ustúpili, už tu mohla stihnúť pohroma! Vinu na tomto stave nemeckých vojsk spôsobil sám Hitler, a to tým, že nerešpektoval, keď ho velenie nemeckých vojsk pod Moskvou upozorňovalo na nebezpečenstvo možnej porážky, ak zostanu v tých pozíciach, ktoré dosiahli. Vtedy Hitler jednoznačne trval na tom, že sa presúvať nikam na západ nebudú, ako to velitelia žiadali, ale tvrdošijne zotrvával na stanovisku, že predtým získané pozície si treba za každú cenu udražať. Túto krízu napokon Hitler vyriešil tým spôsobom, že povymieňal velenie a sám prevzal funkciu vrchného veliteľa pozemných vojsk 19.12.1941. Aj na iných úsekoch okolo Moskvy, ako napríklad pri Kaluge a inde, došlo k prielomom nepriateľských pozícií, takže sovietske vojska oslobodili k začiatku januára 1942 veľké časti územia, až napokon ohrozili aj hlavnú nepriateľskú skupinu armád Stred. V decembri a januári prešla Červená armáda na celej dĺžke frontu do ofenzívy, a to s cieľom: ešte pri Moskve zničiť armádne skupiny nepriateľského frontu Stred; na severe preraziť blokádu Leningradu; a na juhu oslobodiť Dombas i Krym. Tu treba povedať, že najlepšie sa sovietskym vojskám darilo na strednom úseku fronty, kde velil Žukov. Na ostaných úsekoch sa dosiahli iba čiastkové úspechy, no veľký prielom s možnosťou obkľúčenia fašistických vojsk sa ešte stále nepodaril. Podobných čiastkových úspechov sa dosiahlo aj na Ukrajine pri Charkove či na Kryme. Takže všeobecná ofenzíva Červenej armády koncom roka 1941 a v prvých mesiacoch r.1942, síce určitých výsledkov dosiahla, ale v dôsledku predchádzajúcich veľkých strát to nestačilo k účinejšej, frontálnej ofenzíve. Na druhej strane sa potvdilo, že porážka Nemcov je možná a táto skutočnosť odhodlanie vojakov ČA ešte viac posilnilo.