Krym nie je Kosovo. Prečo?

Krym

Krym bol na Rusku nezávislý v rokoch 1917-19: ako menševická Krymská ľudová republika (december 1917-január 1918), boľševická Sovietska socialistická republika Tavrida (január-apríl 1918), menševická Krymská krajinská vláda (apríl 1918-apríl 1919) a Krymská sovietska socialistická republika (apríl-jún 1919).

Potom bol Krym autonómnou republikou (ASSR) v rámci Ruskej SFSR v rokoch 1921-46, pričom v rokoch 1921-30 a 1938-46 bol autonómiou pre titulárny národ Krymských Tatárov a v rokoch 1930-38 mnohonárodnostnou autonómiou pre Rusov, Krymských Tatárov, Židov, Nemcov, Ukrajincov, Bulharov, Grékov, Arménov a Estóncov - niečo podobné, ako bola SAP Vojvodina mnohonárodnostnou autonómiou pre Srbov, Maďarov, Slovákov, Rumunov, Chorvátov a Rusínov.

Na tomto mieste treba zdôrazniť, že Krymská ASSR vznikla v roku 1921 predovšetkým kvôli prítomnosti titulárneho národa - Krymských Tatárov - pre Rusov by v rámci Ruskej SFSR nikdy nebola vznikla.

Jeho autonómia, ale už v rámci Ukrajiny, bola potom obnovená až v roku 1991 - v dobe, keď sa Krymskí Tatári postupne vracali z vyhnanstva, ale dominantným národom boli Rusi. Krymská ASSR dostala právo rozhodnúť o svojom osude, avšak prihlásila sa k zotrvaniu v rámci Ukrajiny. Tým v dobe rozpadu federácie stratila právo na samostatnosť a dnes je podľa práva štandardnou autonómnou jednotkou Ukrajiny. Jeho situácia je podobná situácii Vojvodiny, ktorá v dobe rozpadu Juhoslávie nestála o samostatnosť a stala sa štandardnou autonómnou jednotkou Srbska.

Abcházsko a Kosovo

Abcházsko, podobne ako Kosovo, existovali vo federáciách sovietskeho typu, kde mali akýsi „dvojjediný štatút": boli súčasne subjektom federácie (Sovietskeho zväzu a Juhoslávie) i subjektom príslušnej zväzovej republiky (t.j. Gruzínska a Srbska). O tomto štatúte pojednávam v podrobnejšej analýze nižšie.

V ich „dvojjedinom štatúte" prevažovala najprv príslušnosť Abcházskej ASSR ku Gruzínskej SSR (1931-90), resp. SAP Kosova k SR Srbsku (1963-74). Avšak po reformách sovietskej ústavy v apríli-decembri 1990 sa Abcházska ASSR stala predovšetkým subjektom federácie ZSSR, rovnako ako sa SAP Kosovo stalo podľa novej juhoslovanskej ústavy z roku 1974 predovšetkým subjektom federatívnej Juhoslávie.

V súlade s platnou federálnou ústavou mali Abcházska ASSR a SAP Kosovo v momente rozpadu federácií právo z nich vystúpiť. Politické reprezentácie i voličstvo obidvoch štátov stáli o vystúpenie z federácií.

Tzv. medzinárodné spoločenstvo však nerešpektovalo vnútorné usporiadanie federácií a protiprávne uznalo Gruzínsko (po decembri 1991), resp. tzv. zvyškovú Juhosláviu (po apríli 1992) v ich hraniciach zahrnujúcich Abcházsku ASSR resp. SAP Kosovo. Nezávislosťou Abcházska a Kosova sa len narovnáva krivda, ktorá im bola spôsobená neprávosťou zo strany tzv. medzinárodného spoločenstva.

Podnestrie

Protagonisti Podnestrovskej republiky tvrdia, že ich suverenita nadväzuje na Moldavskú ASSR v rámci Ukrajiny medzi októbrom 1924 a augustom 1940, východne od rieky Dnester. Titulárnym národom autonómie boli Rumuni, Stalinovou národnostnou politikou prekrstení na Moldavčanov.

Avšak právnym následníkom Moldavskej ASSR bola Moldavská SSR, ktorá vznikla pripojením (väčšej) Besarábie k (menšej) Moldavskej ASSR v auguste 1940 v rámci boľševicko-nacistického Paktu Molotov-Ribbentrop. Inými slovami, Moldavská ASSR bola v auguste 1940 zneužitá na legalizáciu krádeže územia Besarábie od Rumunska, podobne ako bola Karelská ASSR zneužitá na krádež niektorých území od Fínska v marci 1940.

Podnestrie nepredstavovalo žiadnu administratívnu jednotku ani pred, ani po Gorbačovových reformách, a v dobe rozpadu Sovietskeho zväzu bolo nedeliteľnou súčasťou unitárnej SSR Moldavsko. Vyhlásenie samozvanej Podnestrovskej Moldavskej SSR 2.septembra 1990 bolo najvyššími orgánmi ZSSR odmietnuté ako nelegálne, a to dekrétom prezidenta ZSSR Gorbačova z 25.decembra 1990 „O opatreniach na normalizáciu situácie v SSR Moldavsko".

Podnestrie tak nemalo akýkoľvek nárok na rozhodovanie o svojom osude v dobe rozpadu sovietskej federácie, pretože de-iure neexistovala žiadna takáto územná jednotka. Právne začalo Podnestrie existovať až v júli 2005 ako Autonómna územná jednotka Zadnestrovsko (Transnistria) v rámci nezávislého Moldavska.

Záverom

Zhrnuté a podčiarknuté, zatiaľ čo Abcházsko a Kosovo sú štáty, ktorým tzv. medzinárodné spoločenstvo v dobe rozpadu mnohonárodnostných federácií protiprávne uprelo právo na sebaurčenie, na druhej strane Krym a Podnestrie sú štandardnými autonómnymi územiami v rámci suverénnych štátov - Ukrajiny a Moldavska.

A keďže Ukrajina ani Moldavsko nie sú rozpadajúce sa mnohonárodnostné federácie, ich odtrhnutie nie je možné automaticky, ale jedine demokratickou cestou prostredníctvom jednaní s Ukrajinou, resp. Moldavskom - podobne, ako sa to deje v prípade procesu nezávislosti Škótska alebo Katalánska. V tomto sa dnes Krym podobá Vojvodine, ale nie Kosovu alebo Abcházsku.

Akákoľvek vojenská okupácia znemožňuje tento demokratický predpoklad, preto odtrhnutie Krymu nemôže byť v žiadnom prípade právoplatné. Rovnako, ako by bolo absolútne neprijateľné a nelegitímne referendum o odtrhnutí Vojvodiny od Srbska, keby bola Vojvodina nedajbože vojensky okupovaná Maďarskom, je rovnako neprijateľné a nelegitímne referendum o odtrhnutí Krymu od Ukrajiny, keď je Krym vojensky okupovaný Ruskom.

Je tu však ešte jeden háčik: súčasné politické reprezentácie Krymu a Podnestria jednajú v protiklade so záujmami pôvodných titulárnych národov - Krymských Tatárov a Moldavanov. Keďže obidve autonómie odvodzujú svoju právnu legitimitu od pôvodných ASSR Krymských Tatárov a Moldavanov, rozhodnutie o budúcnosti týchto území môže byť legitímne len vtedy, ak bude v súlade s vôľou týchto pôvodných titulárnych národov.

Ešte tvrdšie povedané: Abcházsko a Kosovo mali automatické právo na nezávislosť, zatiaľ čo Krym a Podnestrie ho nemajú - legitímne bude len riešenie, ak bude stavať na kompromise ako s centrálnou mocou na Ukrajine resp. v Moldavsku, tak s politickou reprezentáciou pôvodných titulárnych národov - Krymských Tatárov a Moldavanov.

Podrobnejšia analýza - „dvojjediný štatút"

V ďalšom sa pokúsim o podrobnejšiu analýzu štatútu Krymu v porovnaní s Abcházskom, Kosovom a Podnestrím.

„Dvojjediný štatút" autonómnych republík (ASSR) v Sovietskom zväze

Autonómne republiky (ASSR) požívali v Sovietskom zväze akýsi „dvojjediný" štatút typický pre federalizmus sovietskeho typu - boli subjektom príslušnej zväzovej republiky (SSR) a súčasne subjektmi celého Sovietskeho zväzu (ZSSR). Tento ich štatút sa postupne upevňoval - príslušným SSR postupne uberal suverenitu nad ASSR nachádzajúcimi sa na ich území.

Podľa leninskej ústavy z roku 1924 mali ASSR len právo voliť svojich zástupcov do hornej komory sovietskeho parlamentu (Rady národností). Ich počet bol rovný počtu zástupcov SSR [čl.15]. Podľa stalinskej ústavy z roku 1936 [čl.35] i podľa brežnevskej z roku 1977 [čl.110] už ASSR volili do hornej komory sovietskeho parlamentu síce menej poslancov než SSR (len 11 oproti 32), ale ich postavenie sa postupne zvyšovalo.

Ústava z roku 1924 obsahuje hneď po preambule zväzovú zmluvu z roku 1922, kde ZSSR zakladali dve SSR (Ukrajina a Bielorusko) a dve SFSR (Ruská federácia a Zakaukazská federácia). Samotný text ústavy už členov explicitne nemenuje. Ústava 1936 [čl.13] i ústava 1977 [čl.71] explicitne definujú ako subjekty federácie len jednotlivé SSR, nie ASSR. Avšak ASSR sú menovite vymenované federálnou ústavou [1936: čl.22-27, 1977: čl.85], čiže akékoľvek zrušenie alebo vznik novej ASSR nebolo v kompetencii príslušnej SSR, ale Zväzu.

Podľa obidvoch ústav (1936 i 1977) je SSR nadradená svojim ASSR:

• ASSR považuje za časti SSR [1936: čl.14, 1977: čl.82]
• ústava ASSR musí byť v súlade s ústavou SSR [1936: čl.92, 1977: čl.82]
• vláda SSR môže pozastaviť účinnosť rozhodnutia vlády ASSR [1936: čl.82, 1977: čl.141]

Avšak medzi rokom 1936 a 1977 je tu trend rozšírenia právomocí ASSR:

• ústavu ASSR najprv potvrdzoval parlament SSR [1936: čl.60], neskôr to bola už iba suverénna vec parlamentu ASSR [1977: čl.143]
• rozhodovať o zmene územia ASSR mohol najprv svojvoľne parlament SSR [1936: čl.60], neskôr sa už nemohla udiať bez súhlasu ASSR [1977: čl.84]
• ASSR najprv nemala najvyšší súd [1936: čl.102], neskôr ho mala, podobne ako SSR [1977: čl.151]

V rámci Gorbačovovej Perestrojky bol schválený rad zákonov na emancipáciu národov Sovietskeho zväzu, ktorý povyšoval štatút autonómnych republík tak, že v ich „dvojjedinom" postavení dostala prednosť príslušnosť k ZSSR nad príslušnou SSR:

• ASSR jednoznačne definuje ako subjekty federácie a ustanovuje, že ASSR sú súčasťou SSR na základe dobrovoľného sebaurčenia národov [zákon č. 1457-I z 26.apríla 1990 „O rozdelení právomocí medzi ZSSR a subjektami federácie", čl.1]
• vyčleňuje ASSR zpríslušných SSR, keď explicitne určuje, že volebné obvody SSR do Sovietu národností sa nachádzajú len mimo území ASSR; pričom ASSR majú svoje vlastné volebné obvody [zákon č. 9853-XI z 1. decembra 1990 "O zmenách a doplneniach Ústavy ZSSR": čl.109, zákon "O voľbách národných poslancov" z 1. decembra 1990: čl.17]
• ASSR sú rovnoprávne so SSR a s hlasom rozhodujúcim reprezentované v najvyššom orgáne ZSSR združujúcom hlavy štátov - v Rade federácie [zákon č. 1861-I z 26. decembra 1990 "O zmenách a doplneniach Ústavy ZSSR": čl.127/8]

Vyvrcholením tohoto procesu sa stali dve udalosti. Prvou bol zákon č. 1409-I z 3.apríla 1990 „O riešení vecí týkajúcich sa vystúpenia zväzovej republiky zo ZSSR", ktorý v prípade odchodu zväzovej republiky zo ZSSR umožňoval autonómnym republikám (ASSR) a autonómnym oblastiam (AO) rozhodnúť o svojom vlastnom štátoprávnom postavení.

Hovorí, že vo zväzových republikách, v ktorých je aj ASSR alebo autonómna oblasť (AO), sa referendum o oddelení koná osobitne v každom subjekte. Národ tvoriaci ASSR alebo AO má právo sám rozhodnúť o zotrvaní v ZSSR alebo vo vystupujúcej republike a tiež o svojom štátoprávnom postavení [čl.3].

Druhou udalosťou bol tzv. Novoogarjovský proces, ktorý mal zväzovú zmluvu z roku 1922 o vzniku Sovietskeho zväzu (ZSSR) nahradiť novou zväzovou zmluvou o vzniku Zväzu suverénnych štátov (SSG). Tento proces sa vo svojej záverečnej fáze týkal nielen všetkých SSR, ale aj všetkých ASSR, ktoré o to prejavili záujem.

Členmi SSG sa malo stať nielen 9 SSR (bez Litvy, Lotyšska, Estónska, Moldavska, Arménska a Gruzínska, ktoré nemali záujem), ale aj 19 ASSR - okrem Nachičevanskej ASSR Azerbajdžanu a Adžarskej ASSR Gruzínska, ktoré záujem nemali. Dôvodom bolo, že práve Nachičevanská a Adžarská ASSR boli v ZSSR jediné, ktorých titulárnym národom bol ten istý, ako titulárny národ príslušnej SSR, teda Azerbajdžanci a Gruzínci - je zrejmé, že predstavitelia týchto dvoch národov nestáli o dva a dva štáty, ale túžili po jednote.

Proces vzniku SSG však dva dni pred jeho podpisom znemožnil kágébácky prevrat, keď sa faktickej moci ujal najprv 18. augusta 1991 Štátny výbor pre výnimočný stav (GKČP) pod vedením viceprezidenta ZSSR Genadija Janajeva, a potom od 21. augusta prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin.

V súlade so zákonom 1409 mali právo na nezávislosť ako Abcházsko, tak aj Krym, ale dokonca aj Južné Osetsko a Náhorný Karabach. V súlade s členstvom v SSG zase mali právo na nezávislosť nielen Abcházsko a Krym, ale napríklad aj Čečensko-Ingušsko či Severné Osetsko alebo Tatarstan.

Jediné subjekty, ktoré svoje právo na nezávislosť skutočne presadzovali, boli Abcházsko, Južné Osetsko, Náhorný Karabach, Tatarstan a Baškortostan. V Čečensko-Ingušsku to boli len Čečeni, preto došlo nakoniec v období 1.október 1991 až 4.jún 1992 k jeho rozdeleniu na dve republiky - Čečensko a Ingušsko.

V priebehu jedného roku sa na Kaukaze konalo päť dôležitých referend: celosovietske referendum o mandáte pre novú zväzovú zmluvu 17. marca 1991, referendum o nezávislosti Gruzínska 31. marca 1991, referendum o suverenite Azerbajdžanu 29. decembra 1991, referendum o nezávislosti Náhorného Karabachu 10. decembra 1991 a Južného Osetska 19. januára 1992. V týchto referendách hlasovali voliči Abcházska, Južného Osetska i Náhorného Karabachu presne v súlade s ich nárokom na nezávislosť podľa zákona 1409:

• Náhorný Karabach: Zatiaľ čo v azerbajdžanskom referende 29. decembra sa pri účasti 95,3% voličov Azerbajdžanu vyslovilo za nezávislosť 99,6% hlasujúcich, voliči Náhorného Karabachu toto referendum bojkotovali. Naopak, v karabašskom referende 10. decembra sa pri účasti 82,2% voličov vyslovilo za nezávislosť 99,0% hlasujúcich.
• Južné Osetsko: V gruzínskom referende 31. marca sa pri volebnej účasti 92,5% Gruzíncov vyslovilo za nezávislosť 98,9% hlasujúcich, zatiaľ čo voliči Južného Osetska referendum bojkotovali. Naopak, v juhoosetskom referende 19. januára sa pri účasti 96,9% voličov vyslovilo za nezávislosť 99,9% hlasujúcich. Podobne, v celosovietskom referende 17. marca, ktoré Gruzínsko bojkotovalo, sa 76% hlasujúcich v Južnom Osetsku vyslovilo za vznik novej zväzovej zmluvy.
• Abcházsko: V celosovietskom referende 17. marca sa pri volebnej účasti 52,3% Abcházov vyslovilo za vznik novej zväzovej zmluvy 98,6% hlasujúcich, zatiaľ čo Gruzínsko referendum bojkotovalo. Naopak, v gruzínskom referende 31. marca sa pri volebnej účasti 92,5% Gruzíncov vyslovilo za nezávislosť 98,9% hlasujúcich, zatiaľ čo voliči Abcházska referendum bojkotovali.

Naopak, Krym o svoju nezávislosť v dobe rozpadu Sovietskeho zväzu nestál a stal sa integrálnou súčasťou nezávislej Ukrajiny:

• V referende o nezávislosti Ukrajiny 1. decembra 1991 sa pri volebnej účasti 67,5% voličov Krymu vyslovilo za nezávislosť Ukrajiny 54,2% hlasujúcich (pre zaujímavosť, v meste celorepublikového významu Sevastopoľ sa pri volebnej účasti 63,7% vyslovilo za nezávislosť Ukrajiny 57,1% voličov).

„Dvojjediný štatút" autonómnych provincií (AP) vo federatívnej Juhoslávii

Podobne ako ASSR v Sovietskom zväze, aj socialistické autonómne provincie (SAP) vo federatívnej Juhoslávii (SFRJ) požívali „dvojjediný" štatút typický pre federalizmus sovietskeho typu - boli subjektom príslušnej socialistickej republiky (SR) a súčasne subjektmi celej SFRJ. Ich štatút sa tiež postupne upevňoval a príslušným SR postupne uberal suverenitu nad SAP nachádzajúcimi sa na ich území.

Spočiatku považovala ústava SFRJ za federálne subjekty len 6 zväzových republík [1946: čl.2 aj 1963: čl.2]. Pritom autonómna oblasť Kosovo a Metohija mala nižší štatút než autonómna provincia Vojvodina, aj keď boli obidve výslovne časťou SR Srbska [1946: čl.2]. Neskôr sa štatút Kosova a Metohije vyrovnal štatútu Vojvodiny ako autonómnej provincie, ale stále boli súčasťou SR Srbska [1963: čl.111].

Pozdejšie k šiestim subjektom federácie pridal ústavný dodatok aj dve SAP s tým, že sú predovšetkým subjektmi SR Srbska [1968: dodat.VII]. Naviac, SAP Kosovo a Metohija bola premenovaná na SAP Kosovo. Nakoniec však ústava výslovne uviedla SAP predovšetkým ako subjekty federácie a až potom súčasti SR Srbska [1974: čl.2].

Ústava z roku 1974 dala autonómnym provinciám ďalšie široké právomoci príslušiace federálnym subjektom:

• federálnu ústavu SFRJ museli prijať nielen parlamenty SR, ale aj parlamenty SAP [1974: Preambula]. Parlament SAP Kosovo schválil ústavu 13. februára 1974 a nebol ani medzi prvými, ani poslednými schvaľujúcimi parlamentmi - konal teda naprosto suverénne.
• SAP mali samostatné delegácie v hornej komore federálneho parlamentu (Rade republík a provincií) i v dolnej (Zväzovej rade), nezávislé na delegáciách SR [1974: čl.284]. Naopak, predchádzajúce ústavy považovali delegátov SAP za súčasť delegácie SR Srbska [1963: čl.166]
• zákaz majorizácie u ústavných zákonov zakazuje majorizáciu nielen delegácií SR, ale aj delegácií SAP [1974: čl.295] - inými slovami, bez súhlasu poslancov zastupujúcich SAP nebolo možné meniť federálnu ústavu
• delegácie SR v hornej komore tvorilo po 12 členov parlamentov SR a delegácie SAP po 8 členov parlamentov SAP [1974: čl.292]. Pritom parlament SR Srbsko nemal žiadnu kompetenciu ovplyvniť výber delegátov za SAP - parlamenty SAP boli vtomto suverénne. Delegácie SR v dolnej komore tvorilo po 30 a delegácie SAP po 20 poslancov [1974: čl.291]
• nielen každú SR, ale aj každú SAP zastupoval v Prezídiu Juhoslávie jeden člen, pričom parlamenty SAP volili svojho zástupcu suverénne, bez vplyvu parlamentu SR Srbska
• územie SAP nesmelo byť zmenené bez súhlasu samotnej SAP [1974: čl.5]
• nielen zástupca SR, ale aj zástupca SAP v Prezídiu sa mohol stať rotujúcim prezidentom Juhoslávie - zástupca SAP Kosovo, Sinan Hasani, túto funkciu zastával medzi májom 1986 a májom 1987
• hlava SAP mala oficiálny titul prezident SAP (napr. „Predsednik SAP Kosova"), rovnako ako hlava SR mala oficiálny titul prezident SR (napr. „Predsednik SR Srbije")

V súlade s ústavou SFRJ z roku 1974 mali na nezávislosť právo všetky subjekty federácie, čiže nielen šesť zväzových republík (SR), ale aj autonómne provincie (SAP) Kosovo a Vojvodina.

Jedine SAP Kosovo však toto právo využilo. Po tom, čo parlament Kosova dňa 22. septembra 1991 vyhlásil nezávislosť Kosova, voliči v referende 26.-30. septembra 1991 túto nezávislosť potvrdili - pri účasti 87,0% voličov sa vyslovilo za nezávislosť 99,98% hlasujúcich.

Kosovo bolo štvrtým subjektom Juhoslovanskej federácie, ktoré sa v referende vyslovilo za nezávislosť - po Slovinsku (23.december 1990), Chorvátsku (19.máj 1991) a Macedónsku (8.september 1991), a pred Bosnou (29.február-1.marec 1992) a Čiernou Horou (1.marec 1992 - tá si ale odhlasovala suverenitu v rámci novej federácie so Srbskom). Šlo teda jednoznačne o referendum už v priebehu rozpadu federácie.

Preto malo Kosovo právo na nezávislosť, podobne ako Chorvátsko, Slovinsko alebo Macedónsko, ktoré sa od Juhoslávie oddelili v dobe jej rozpadu. Naopak, Vojvodina neprejavila záujem oddeliť sa a stala sa integrálnou súčasťou Srbska.