Rok 2015 je na Slovensku rokom Ľ. Štúra.

Základné vzdelanie získal doma od otca v Uhrovci, okres Topoľčany. V rokoch l827 - 29 študoval na nižšom gymnáziu v maďarskom Györi. Tu v tomto maďarskom meste pri Dunaji len kúsok od Slovenska, získal od prof. Petza prvé dôležité informácie o dejinách Slovákov, a to v dielach J. Kollára, P. J. Šafárika a českého vlastenca J. Dobrovského. Vďaka tomu mohol ich myšlienky ďalej rozvíjať na ev. lýceu v Bratislave, kde ako študent v rokoch l829-34 pôsobil. Po skončení štúdií na ev. lýceu, sa po vzore J. Kollára, tiež odobral na tri roky na ďalšie štúdia, ale tento raz do Halle. Tu v rokoch l838 - l840 sa predovšetkým venoval štúdiu osvietenského racionalizmu, kde ho zaujala najmä filozofia Hegla a Herdera.

Pokiaľ u Hegla sa venoval štúdiu dialektiky a filozofie dejín, ktorých vývoj Hegel zavŕšil vo svojej Filozofie dejín u Nemcov, čo na Štúra dojem nespravilo. Oveľa väčší príklon mal k Herderovmu ponímaniu dejinného vývoja. Lebo tento mysliteľ svoje myšlienky neprisudzuje len jednému národu, či etniku ako  to robil Hegel iba preto, aby to zodpovedalo stupňu rozvoja nemeckých dejín a kultúry. Takéto ponímanie bolo pre Ľ. Štúra neprijateľné, lebo na istom stupni ho Hegel zavŕšil, čo nezodpovedalo skutočnému vývinu dejín. A naproti tomu chváli Herdera, pretože jeho koncepcia rozvoja dejín obohacuje a inšpiruje aj iné národy k vyššiemu stupňu rozvoja vlastných dejín. Práve táto myšlienková ídea sa stala pre Štúra inšpirujúca, v zmysle ktorej potom on začal uplatňovať aj vo svojej ďalšej buditeľskej činnosti v podmienkach slovenského národa. A bola to predovšetkým práve Herderova teória pokroku, predovšetkým v sociálno-spoločenskej sfére, ktorá spočívala na vzostupe kultúrne spoločenského pohybu každého národa. Zvlášť ho zaujali myšlienky, v ktorých Herder rozvíjal otázky svojráznosti duchovnej kultúry rozličných národov, ich jazyk, zvyklosti a obyčaje, v rámci ktorých potom ľud rozvíja a pestuje svoju vlastnú a svojráznu, ľudovosť v povestiach či piesňach. Toto všetko nachádzal v Herderovom diele "Idey k filozofii dejín ľudstva", ktoré autor napísal ešte v rokoch 1784 - l79l. A Ľ. Štúr toto všetko nachádzal v univerzitnej knižnici v Halle.

Obohatený o tento poznatok sa po troch rokoch v r. 1840 vracia z Nemecka cez Čechy domov. V auguste sa zastavil aj v Prahe, kde mu českí vlastenci prisľúbili všestrannú pomoc v jeho národno-buditeľskej činnosti. Zastavil sa i v Hradci králove, kde rokoval s vydavateľom p. Pospíšilom o možnosti zriadenia českého knikupectva v Bratislave. A hneď ako pricestoval do Bratislavy, venuje sa ako zastupujúci profesor na evanjelickom lýceu pedagogickej činnosti, kde prednášal tézy z oblasti politického panslavizmu, ale venoval sa aj otázkam z problematiky dejín filozofie, estetike a filozofie štátu a práva. V r. l835 - 37 sa stal podpredsedom Spoločnosti česko-slovenskej v Bratislave. Istý čas robil vychovávateľa v Novohrade v šľachtickej rodine u Prónayovcov. Potom v r. l840 - 43 sa stal nehonorovaným námestníkom prof. J. Palkoviča na Katedre čs. reči a literatúry v Bratislave. V r. 1843 sa zúčastnil spolu s M. M. Hodžom na stretnutí s J. Hollým v Hlbokom, kde sa dohodli na prijatí spisovného jazyka. Jeho základom sa mala stať rečovo najvhodnejšia stredoslovenčina, ktorá má rovnako blízko k obom slovenským nárečiam ako na západe, tak aj na východe Slovenska. Vtedy sa Štúr, Hurban a Hodža rozhodli, že by mali vydávať aj prvé slovenské noviny, písané v stredoslovenčine s názvom "Slovenskje Národňje Novini". Koncom augusta l844 Štúr schádza s Hurbanom a Hodžom do  v Lipt. Mikuláša, kde zakladaju literárno-kultúrny spolok "Tatrín." Začiatkom júna 1848 sa Štúr zúčastňuje aj Slovanského zjazdu v Prahe a v lete toho samého roku sa zároveň zúčastnil politicko-organizačných príprav slovenského povstania. V auguste roku l848 odišiel do Viedne, kde zorganizoval dobrovoľnícky zbor a zároveň z jeho iniciatívy sa tu založila SNR - ako prvý polit. orgán Slovákov, ktorý by riadil povstanie a koordinoval boj Slovákov za slobodu v povstaleckom Uhorsku.

Počas povstania mal najväčší vplyv na politické riadenie a koordinovanie  povstania práve Ľudovít Štúr. Lebo ako politik a poslanec za Zvolen najhlbšie pochopil, že je práve v rokoch meruôsmych najväčšia nádej, aby revolúcia v r. l848 - 49, do ktorej národy v monarchii vkladali všetky svoje nádeje a sily, že Slováci vedno s ďalšími slovanskými národmi si vybojuju aspoň tie najhlavnejšie body svojho obrodeneckého programu. Ako zakladateľ člen SNR sa zúčastnil aj zimnej výpravy slovenských dobrovoľníkov, ktorí povstali proti uhorskej moci v Pešti. Zároveň patril ku zostavovateľom aj prosbopisu v marci l849 k cisárovi Františkov I., ktorý sa utiahol pred viedenským povstaním načas do Olomouca. V tomto prosbopise panovníkovi žiadali slovenskí predstavitelia SNR na čele s Ľ. Štúrom, odčlenenie Slovenska od Uhorska a požadovali vytvorenie samosprávnej slovenskej korunnej krajiny, ktorá by podliehala iba Viedni tak, ako je to u bratov Čechov. Tieto slovenské požiadavky sa splnili iba čiastočne, a to len vo veľmi nepodstatných veciach. Po porážke revolúcie slovenskí politickí vodcovia na čele s Ľ. Štúrom žili potom už pod policajným dozorom, čo im už neumožňovalo skoro žiadnú činnosť.

V októbri l85l sa ešte síce zúčastnili  na porade o hodžovsko-hattalovskej reforme spisovnej slovenčiny v Bratislave, no to bolo vlastne ich posledné, ale pritom pre slovenský národ veľmi dôležité spoločné rokovanie. Pretože, keď sa počas revolučných bojov predsavzatia Štúra nesplnili v tom priaznivom období boja za slobodu, tak sa po jeho potlačení aj on sám napokon utiahol do Modry, kde mal býval jeho brat, aby sa tu zotavoval zo svojho veľkého sklamania. Boli to roky, keď upadol do istej depresie, lebo ciele, ktoré si so svojimi študentami a Hurbanom i Hodžom vytýčili v predrevolučnom období pri obrode slovenského národa, sa nesplnili tak, ako si to všetci traja na čele so Štúrom predstavovali. Vtedy si jasne uvedomil, že veriť habsburskej monarchii sa nedá a všetky tieto ich snahy a nádeje, ktoré vkladali do svojho zápasu z nežičlivou vládnou mocou, vyšli naprázdno. Aj preto neskôr do svojej knihy, Slovanstvo a svet budúcnosti, skocipoval a vložil r. l852 - 53 svoju vlastnú túžbu k Slovanstvu. V nej vyjadril nádej, že len v jednote s Ruskom, - ak to odstráni nevoľníctvo a privilégie cársko - ruskej šľachty, -  slovanské krajiny pre budúcnosť treba považovať za vedúcu mocnosť všetkých Slovanov.

Po smrti svojho brata Karola sa ujal výchovy v Modre aj jeho sedem sirôt. Napokon tu skonal aj on, a to na následky zranenia pri poľovačke, dňa 12.I.1856.