Súčasný brazílsky prezident Jair Bolsonaro, napriek silnej podpore médii bol pred voľbami outsider. Jeho kampaň bola postavená na boji proti brazílskym pouličným gangom, ktoré dlhodobo trápia Brazílsku verejnosť ako svrab. Bolsonaro sa preto stal predvolebnou tvárou národného odporu proti pouličnému zločinu. A potom to prišlo. V jeden, príhodný deň, krátky čas pred voľbami sa stalo čosi čudné. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa objavil dovtedy neznámy pouličný gangster Adelio Bispo de Oliveira a pichol milého Bolsonara nožom. A výsledok? Vo verejnosti to zovrelo, a z volebného outsidera bol zrazu líder, ktorý následne vyhral voľby! Veľmi ma vtedy celá táto, „náhodná“ udalosť pobavila, lebo, akoby som pri sledovaní jeho brutálnej kampane, zameranej nie náhodne proti zločincom na to čakal. A nebol som jediný, koho to neprekvapilo. Sám Bolsonaro prehlásil, že to čakal .
Naplnená predtucha každého dobrého analytika musia byť aj ruské nepokoje. Očakávané boli už od doby, ako Západ začal medializovať návrat Navalnyjeho naspäť do Ruska. Už vtedy muselo byť každému, dokonca aj priemernému analytikovi jasné, že Navalnyj nejde domov aby sa nenechal iba zavrieť a, že to nie je iba čestný Rus, odhodlaný si očistiť svoje meno a čeliť preto akejsi „vládnej šikane“. Toto nie je pre typ novodobého politika, akým je Navalnyj typické. Dokázateľná pravda približujúca sa objektivite viac je, že Navalnyj je len ďalší ruský Matovič, ktorý si z politiky urobil výnosný kšeft tým najprimitívnejším spôsobom – predal sa Západu. A nie je v tom regióne ani prvý, a nebude ani posledný. Persón, ktoré dodnes iba poslúžili pri diskreditácii Ruska, bola už predsa celá kopa. Napríklad Nadežda Savčenková, či Svjatlana Cichanovská, ktoré protirusky naladení politici a novinári ťahali po Európe ako púťové atrakcie. Alebo Sergej Skripal a jeho dcéra, ktorí novičkovskú patáliu začali. A veľa, veľa iných.
V skutočnosti je Navalnyj obyčajný korupčný podvodník, ktorému hrozí basa na veľa rokov. Inak by si na neho v Rusku nedovoľoval ani sám Putin. Takto politický súboj medzi koalíciou a opozíciou v dnešnom Rusku nefunguje. Putin si nevyberá svoje politické obete z radov opozície ako kúzelník zajace z klobúka, aby ich mohol následne lynčovať v ruskej politickej aréne, ako novodobý gladiátor. A, ak ma chce niekto presvedčiť o opaku, tak nedbám, ale nech to spoľahlivo dokáže. Na Putinove paláce totiž moc neverím. Nežijeme v stredoveku.
Pravda o (ne)možnostiach ruskej liberalizácie a následne ruského prevratu je taká, že naň treba isté percento mladých, naivne zapálených ale politicky nevyzretých, neskúsených a ľahko manipulovateľných Rusov, ktorých v Rusku stále nie je dosť aby prirodzene podľahli liberalizmu. Je to totiž dlhodobý proces, ktorý napr. na Slovensku trval 30 rokov, aby sa mohlo udiať to, čo sa udialo vo voľbách 2020. Navyše, Rusko na čele s Putinom sa liberalizácii ruskej spoločnosti snažia všemožne zabrániť.
Dovolím si prognózovať, že ruská duma príjme zakrátko zákon, ktorý zakáže vodiť na politické protesty neplnoleté deti. Mimochodom, hlavne pre tento fakt – neplnoleté deti na ruskom majdane som kritizoval slovenských hlavno-prúdových analytikov, za ich totálne propagandisticky spackanú prácu o tom, čo sa v Rusku dialo v súvislosti s Navalnyjm. Bola tam hustá atmosféra, ktorú všetci čakali. Mohlo sa tam udiať čokoľvek. A slovenskí novinári to hájili.
Denník N v jednom zo svojich analytických článkov zabrúsil, že Navalnyj je jeden z najvplyvnejších mužov Ruska. Tiež to, že Putin vlastní palác (a iné koniny), čo nikto zo slovenských novinárov nemohol preverovať, pretože sú to jednoducho nepravdy. Dokonca hrubo-školácky napísané nepravdy. Pritom, nie je žiadnych pochýb, že Putin vlastní za tie rok gigantický majetok. Ale, vlastní ho takým spôsobom, ako vlastnil v minulosti obrovský kapitál na Slovensku Mečiar – mal neoficiálne podiely, skryté v budúcich dividendách rôznych spriatelených firiem, ktoré počas politickej kariéry pomohol budovať a vyberal si ho až potom, ako odišiel z politiky. Putin sa chová principiálne rovnako a iba ťažko sa mu vlastníctvo majetku dá dokázať. Znamená to, že minimálne z právneho hľadiska, tento majetok nevlastní. Preto bolo pre novinárov, ktorých úlohou bolo Putina v súvislosti s Navalnyjm napadnúť, si jeho majetok vymyslieť.
Je to zo strany novinárov závažné konanie. Robí z nich zločincov tiež, lebo sami usvedčujú iných zločineckými metódami. Pritom, som presvedčený, že keby dnešní analytici pracovali korektne, tak by na Putinov majetok dokázali upriamiť pozornosť. Nerobia to však takto podpriemerne z úplnej neznalosti, či náhodne, ale pod tlakom svojich korporátnych šéfov, ktorých nároky, chtiac nechtiac musia uspokojovať. Inak by to dobrovoľne nerobili. Toto nie je totiž novinárčina po ktorej túži dobrý novinár. To je pressgangsterstvo, po ktorom môžu túžiť iba zločinecké ikony.
