12. januára - v ošiale osláv vyznamenaných ocenením Rádom Ľudovíta Štúra, keď poniektorí z nich sú zarytí nepriatelia slovenskej štátnosti, štátne vyznamenanie štátu, ktorý nechceli, s úsmevom však prijali. Je tu ešte jeden ošiaľ, keď citovanie významnej osobnosti - Ľudovíta Štúra je trestané.
Vrcholové politické osobnosti Slovenska a čechoslovakistické média zabudli, či už pri jednom, alebo druhom ošiali na jedného s najvýznamnejších Slovákov v dejinách Slovenska v tom zmysle, aby poukázali na jeho nevyčerpateľný prínos pre slovenský národ a neskorší vznik slovenskej štátnosti, niektorí však nezabudli pripomenúť Štúrov kritický a nim zdôvodnený pohľad na židov.
12. januára si Národný Inštitút Francois Marie Voltaire každoročne pripomína takú rozhodujúcu osobnosť, akou je pre Slovákov Ľudovít Štúr - v ten deň roku 1856 slovenský velikán zomrel. Spomínať má zmysel iba vtedy, ak sa pozrieme, aký presah majú jeho skutky pre dnešok. Ak by Uhrovec a jeho genius loci nedal Slovensku nič viac, iba tohto muža, potom ho musíme uctievať na veky vekov.
Ľ. Štúr je predovšetkým mužom veľkej triády: 1. najskôr sformoval spisovnú slovenčinu, aby vytvoril z roztratených ostrovov súvislú pevninu - povedomé Slovensko; 2. keď mal slovenčinu, založil prvé politické Slovenské národné noviny a literárnu prílohu Orol Tatránsky; 3. prostredníctvom novín sa stal poslancom na Uhorskom sneme za kráľovské mesto Zvolen a vzápätí podpredsedom Slovenskej národnej rady. Teda zákonodarca slovenčiny, novinár-spisovateľ a napokon politik.
Pri Štúrovi sa tým, ktorí o ňom píšu, priam tlačí do pera aj hodnotenie jeho konania v niektorých ošemetnejších situáciách. Správal sa voči mladým druhom svojej generácie nesporne diktátorsky. Ale udržte na uzde takého revolučného divocha, akým bol „divný" Janko Kráľ, ktorý chodil po nociach zapaľovať ohne! Rovnako tak musel Štúr držať na uzde radikálneho krásavca Janka Francisciho, v ktorom mu vyrastal konkurent na vodcovstvo prešporskej (bratislavskej) mládeže.
Nebolo jednoduché presvedčiť mladých ľahtikárov, mieriacich radšej do krčiem ako do študovní, aby sa dobrovoľne dali do práce pre národ. Vychádzka na Devín z 24. apríla 1836, keď si pridali slovanské mená Ľudovít Velislav (Štúr), Jozef Miloslav (Hurban) či Augustín Horislav (Škultéty) a prisahali, že sa obetujú pre slovenský národ, je malý zázrak.
Nielenže štúrovcov musel chrániť pred nástrahami krčiem, ale aj pred pouličnými bitkami s nacionalisticky vydráždenými Maďarmi, ktorí provokovali pri každej príležitosti. Štúr mal vysoký cieľ, preto sa vyprovokovať nedal. Potreboval noviny, preto nefiguroval v nijakej tajnej organizácii, ani vo Vrchovského Vzájomnosti, ani v ostatných tajných spolkoch, ktoré pripravovali pád Habsburgovcov. Na prvý pohľad to vyzerá, akoby bol dajaký oportunista. Lenže vedel on dobre, akú má Viedeň príčinlivú tajnú políciu - a aj to, že ho sledujú aj maďarskí Košútovci. Toto je tá Štúrova „škorpiónska" cieľavedomosť. Po návrate z Halle bol ako 25-ročný pripravený na všetky úlohy, ktoré si predsavzal uskutočniť. S podporou Palackého a Šafárika sa vrátil do Bratislavy hotový muž - zacielený na jediné: na sformovanie Slovákov na moderný politický národ a na sformovanie samostatného Slovenska, ktoré bude zodpovedné samo za seba. Preto sa azda až kruto vzdal lásky k Márii Pospíšilovej, preto sa vzpieral prejaviť svoje hlboké city k Adele Ostrolúckej, ktorú spoznal na návšteve u brata Samuela, evanjelického farára v Zemianskom Podhradí. Ak sa potom lásky ako najväčšieho daru života Ľ. Štúr v záujme práce pre národ vzdal, urobil tak vedome a z vlastného rozhodnutia.
Nemusíme sa však obávať, nebol nijakým eunuchom, veď v jeho živote spôsobila ľúbostné muky napr. ešte aj Bohuslava Rajská, ktorá za nim prišla na parníku z Viedne a s ktorou sa prechádzal rovnako tak po Devíne, ako po Šárke. Čo-to o tom svedecky napísal mladý Frič, ktorého s nimi poslali ako mladého chlapca. A nedávno pani Turcerová našla Štúrovu zamilovanú báseň Slečne N. ešte zo študentských čias. Takže city mu neboli cudzie. Azda najväčším darom, okrem týchto lások, bolo však pre Štúra nezištné Hurbanovo priateľstvo. Štúr bol prorok a Hurban muž činu!
Povedali sme, že sa chceme dozvedieť, ako Štúrovo konanie presahuje do dneška. Zoberme si na pomoc opäť triádu: 1. predovšetkým treba vyzdvihnúť činorodosť tohto muža, ktorou zlomil slovenskú pasivitu; 2. zacielenosť a cieľavedomosť - nezlomnú vôľu potvrdiť slová a zámery skutkami; 3. schopnosť zapodievať sa popri národe aj otázkami ľudstva.
My, čo do hĺbky poznáme ducha Štúrových koncepcií, sme sa roku 1992 rozhodli pre vznik samostatnej, nezávislej Slovenskej republiky aj preto, lebo sme poznali pre Slovákov najzavážnejší výrok z jeho diela Nárečie slovenské: „My raz tu stojíme ako Slováci: hanba a posmech by nám bol, ak život náš pospolitý (rozumej - verejný) a národný nenapomôžeme, ďalej ho zo svojej strany mocne nepotisneme a pôsobenie naše do života nášho rukou vlastnou nezapíšeme." My, Slováci sme sa stali konečne dospelým národom! Už sa nemôžeme vyhovárať ani na Maďarov, ani na Čechov, tobôž nie na Moravanov!
Naše chyby sú našimi vlastnými, hlúposť naša vlastná hlúposť a naše hoci aj malé víťazstvá či úspechy našimi vlastnými úspechmi. Iba takto sa rodí sebavedomie! Aj za to sme vďační Štúrovi, ktorý ako prorok šiel za víziou samostatného Slovenského okolia či Slovenského vojvodstva.
Prof. Ján Hučko v knižke Život a dielo Ľudovíta Štúra píše: „Hurban a Štúr hovorili už na národnom zhromaždení v Martine 20. januára 1849 o jednom z najpálčivejších slovenských problémov - o založení neodvislého Slovenska". A pritom Štúr v diele Slovanstvo a svet budúcnosti napísal aj prorocké slová, ktoré dokazujú, že nebol nejakým „malým balkánskym nacionalistom", ale humanistom a Európanom. Čítajte, prosím, pozorne: „Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy ku skutkom! Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi. To je naše posolstvo! Nech je prijaté tak, ako sme ho zamýšľali." Aj toto - alebo najmä toto - je Štúr.
Rada Národného Inštitútu Francois Marie Voltaire
----------------------------------------------------------------
(Nutná poznámka CFP! - tzv. Sibylův dodatek. /P. Sibyla z Progresívneho Slovenska (PS) podal trestní oznámení na T.Rostase za to, že T.Rostas nezveřejnil poznámku, ve které nepopírá a neschvaluje židovský holokaust, pod antisemitské texty tzv. slovenských dejateľov, které zveřejnil ve svém periodiku ZEMaVEK/:
Redakce CFP! nepopírá, neschvaluje a nespochybňuje židovský, cikánský, slovanský, arménský, indiánský, černošský a ani žádný jiný holokaust. Zároveň se tímto distancujeme od jednání Zuzany Čaputové, která se po udělení vyznamenání Ľudovíta Štúra nahlas, veřejně ani písemně nedistancovala od jeho antisemitských výroků, čímž nepřímo popírá, zpochybňuje, schvaluje a omlouvá židovský holokaust.
Vyzýváme proto například pana P. Sibylu z PS k okamžitému podání trestního oznámení na pani Zuzanu Čaputovú ze spáchání trestního činu schvalování židovského holokaustu, popřípadě hanobení rasy a národa. Ale trestní oznámení může podat každý občan Slovenska třeba i Tibor Rostas nebo Štefan Harabin. Judikát postačující k obžalování a odsouzení Z. Čaputové již existuje.
Doufejme, že slovenská NAKA bude postupovat stejně důrazně jako v případě T. Rostase a s ostře nabitými samopaly před zraky jejich dětí pani Z. Čaputovú zatkne a bez výslechu obviní a následné ji prokurátor obžaluje a předhodí Specializovanému trestnímu soudu SR.)
