Kapitalizmus má však jednu veľkú chybu. Ten kto má pri jeho zrode kapitál a zdroje peňazí sa časom v každom štáte stáva väčšinovým vlastníkom všetkého. Tak to bolo aj v prípade Slovenska, kto mal po nežnej revolúcií peniaze a rozumy „ako na to“ zo zahraničia, dostal sa k veľkým majetkom len vďaka privatizácií. Pár ľudí na Slovensku vlastní prakticky všetko cenné, všetko, čo malo hodnotu pred revolúciou. A to za doslovne päť dolárov. 

Amerika, Anglicko, či aj také Slovensko sú na tom podobne. Amerika už dávno nepatrí Američanom, väčšinu majetkov, pôdy vlastnia investičné skupiny vedené starými rodmi, ktoré priam storočia skupujú všetko, čo sa len skúpiť dá. V takom Anglicku pod tlakom bohatých rodov prebehla privatizácia energetiky, plynárenstva, či ropného priemyslu v osemdesiatych rokoch. Ekonómovia tvrdia, že nedá sa porovnávať privatizácia západného sveta a krajín pod nadvládou ZSSR. Ja si osobne myslím, že sa to celkom porovnávať dá. 

Stále je podstata tá istá, prechod spoločného majetku, či majetku štátu do súkromných rúk. Veľa ľudí hovorí, veď na tom nie je nič zlé. Nový majiteľ - súkromník sa bude viac snažiť, aby podnik prosperoval, prinesie to viac peňazí štátu aj prácu ľudom. Čím sa viac bude dariť, tým budú sa mať aj zamestnanci lepšie. Lenže zákulisie je aspoň u nás trošku rozdielne. Často sa stáva, že súkromník lacno kúpi pozemok od štátu, postaví na ňom peknú budovu a čoskoro sa nejaký úrad rozhodne, že potrebuje novú budovu a kúpi späť daný pozemok aj s budovou. Vraj na tom nič nie je zlé, povie každý jeden ekonóm – je to len zhodnotenie investície a majetku. Avšak v zákulisí to bolo celé dohodnuté dopredu. Takéto machinácie prevodu majetkov hore dole sa dejú stále, nejako tie štátne peniaze treba vyťahovať. Je to v podstate jedno, problém je inde. 

Ľudia, ktorí sú skutočne zámožní majú nepredstaviteľnú moc. Slovo „zámožní“ používam vtedy, keď hovorím o ľudoch, ktorí nemajú do druhého dňa problém položiť na stôl jednu miliardu dolárov v hotovosti. Veru aj takí žijú medzi nami. Nie je ich veľa, možno dvadsať v celosvetovom meradle, ale v rebríčkoch najbohatších ľudí planéty len máloktorého nájdete. Otázne je, prečo ich spomínam. Títo ľudia, či skôr náplňou života týchto ľudí je rozvíjať svoje impérium a svoju moc. Pre bežného človeka je to priam nepochopiteľné, že načo niekto vôbec pracuje, keď má toľko peňazí, že nemusí ani okom pohnúť a žije si ako kráľ z rozprávky. Lenže taký bežný človek hľadí na všetko inak, sníva o tom, že keby mal zrazu milióny tak by si do konca života len užíval. Prežiť celý život užívaním je ľahké, ale málo komu to nakoniec stačí, viete časom to začne byť nudné a otravné, človeku chýba tvorenie. A títo ľudia majú potrebu niečo robiť, majú potrebu ovládať iných, ich najväčšie potešenie je pocit moci, dosiahnuté uznanie – jednoducho majú to zakorenené v povahe. 

No a práve títo zámožní ľudia postupne skupujú i ovládajú viac a viac spoločností, zasahujú do štátu, medzinárodnej politiky, či aj do nálad spoločnosti. Svoje prsty majú všade, už pomaly nemajú ako rásť, nie je už čo veľké skupovať. Rozsiahlosť týchto impérií má však v sebe skrytú hrozbu, občania musia žiť tak, ako oni chcú, ako oni prikážu! Zároveň čím sú bohatší, tým menej majetku majú štáty a na svoj chod nemajú už peniaze. Dalo by sa povedať, že systematicky odčerpávajú peniaze zo štátov a nepriamo aj z ľudí, rastie chudoba, štáty sa stále viac zadlžujú. Ovládajú a vlastnia všetko dôležité! 

Tento kolobeh nemôže ísť donekonečna ďalej, raz príde zlom. Štáty začnú pomaly krachovať a ľudia sa búriť. Už to veľmi pomaličky prichádza, môžete to vidieť denno denne okolo seba, sú toho plné všetky média. Viete, namosúrení ľudia majú v sebe nekonečnú silu, ak sa spoja proti systému všetko padne. Tak, či onak, ekonomický systém ktorý poznáme sa čoskoro zosype a vznikne nový systém – systém, ktorý bude o zoštátňovaní majetkov, či lynčovaní bohatých. 

Nechcem búriť ľudí, len chcem poukázať na to, že ľudia sú zo dňa na deň nespokojnejší a to v celosvetovom meradle. Tie demonštrácie, petície, vlny nenávisti nie sú prejavom rozmaru a náhody, sú čisto dôsledkom nespokojnosti s ekonomickým a politickým systémom, ktorý ovláda svet. Či sa to niekomu páči, alebo nie, systém liberálneho kapitalizmu s nádychom demokracie zlyháva na plnej čiare. Veď aj tá dnešná kríza je nakoniec len dôsledok tohto systému..