Tomáš Sovík: Terorista na čele štátu Kosovo

Podrobnosti

Speciály CFP! / Svět kolem nás|

5. leden 2012|

Tomáš Sovík|

7222 x

USA vedú horúčkovitú vojnu proti terorizmu a táto skutočnosť sa stala už realitou, ktorá zasahuje do života každého z nás, aj keď nie každý si to prizná. Priblížme si však problematiku Kosova a jej prepojenie s terorizmom a čo nato USA. Za „obyčajným" vyhlásením nezávislosti sa skrýva omnoho viac, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Kosovo samotné je Srbmi považované za kolísku ich národnej histórie i kultúry. Aj preto tak vehementne odmietali akékoľvek pokusy o separatizmus v tejto provincii. Kto je kosovký premiér Hashim Thaci a aké zločiny sa mu kladú za vinu?

Samotné geopolitické a etnické antagonizmy siahajú až do 14. storočia. Vtedy sa tu odohrala známa bitka na kosovom poli. Roku 1389 sa tu pod vedením Srbov postavili na odpor stále mohutnejšej Osmanskej ríši a jej expanzie vedenej sultánom Murádom I. jednak Uhri ale aj viaceré balkánske národy ako Bulhari, Chorváti. Nepríliš známym faktom však dnes je, že v spojeneckých protitureckých šíkoch stáli spoločne so Srbmi aj Albánci. Bitka samotná skončila aj následkom početnej prevahy tureckých vojsk porážkou Srbov a otvorila Turkom cestu do Európy a tí v jej plienení a drancovaní pokračovali až do roku 1683 kedy boli pri Viedni porazení a začali sa z Európy sťahovať. Srbské odhodlanie v tomto boji preukázal aj počin srbského veliteľa Miloša Obiliča, ktorý keď videl, že bitka sa vyvíja k tragickému koncu, sa nechal dobrovoľne zajať a predstierajúc svoju zradu a dezerciu sa chcel pokloniť pred mocným sultánom. To mu bolo umožnené, avšak keď sa dostal do blízkosti sultána tak sa ho pokúsil zamordovať ukrytou dýkou. Úspešne. Aj preto vyvoláva toto územie v Srboch akúsi bázeň pred obeťami predkov v boji za slobodu.

Bitkou zapríčinené ďalekosiahle zmeny v balkánskom regióne postupne začali meniť aj etnickú štruktúru obyvateľstva. V týchto dobách sa začína postupne bezproblémové spolužitie Albáncov a Srbov meniť na vzťah otvoreného nepriateľstva. Časom moslimských Albáncov začalo migráciou a vyššou pôrodnosťou pribúdať a po náboženských nepokojoch zavŕšených v 19. storočí pod patronátom Prizrenskej ligy, militantnej moslimskej organizácie, ktorá prinútila mnoho Srbov nakoniec z Kosova ujsť pred obavami o vlastný život. Tieto nepriaznivé tendencie nakoniec spôsobili, že Srbi sa v Kosove stali menšinou. Prizrenská liga mala ostatne nemálo spoločného s neskorším telesom albánskeho separatizmu - UCK. Rozbroje sa tiahli celým 20. storočím, no na sklonku komunizmu sa začala situácia dramatizovať.

Avšak od 90tych rokov sa separatisti začali lepšie organizovať a vyzbrojovať a založili podvratnú teroristickú sieť UCK- Kosovská oslobodenecká armáda. Tá započala s vraždami srbských policajtov, úradníkov i civilistov v Kosove. Na to samozrejme musela odpovedať vláda v Belehrade a do Kosova vyslala bezpečnostné sily, ktoré si však nepočínali s týmito banditami práve v rukavičkách a preto nastal masový exodus albánskych civilistov z Kosova. Albánska menšina v Macedónsku posilnená ozbrojeným vystúpením svojich kolegov v Kosove si začala počínať obdobne a začala útočiť na vládne sily a požadovať nezávislosť. I tu sa však pristúpilo k ozbrojenej akcii centrálnej vlády a separatistov úspešne potlačila, zaujímavé je, že povstalci útočili práve z Kosova. No Srbsko čakal opačný scenár. USA začali bez mandátu OSN bombardovať srbské územie, aby zamedzili etnickým čistkám na albánskom obyvateľstve. Tento dôvod bol asi tak obstojný ako bol neochvejne pevný a presvedčivý dôvod na inváziu do Iraku - zbrane hromadného ničenia ukryté v krajine. Správy o etnických čistkách sa však aj ako v prípade zbraní hromadného ničenia Sadáma Husajna ukázali ako nepravdivé. To konštatoval aj J. Čarnogurský, v čase bombardovania Srbska člen vládnej koalície, ktorá prelety bombardérov cez územie SR povolila. „Obvinenia Srbov z etnických čistiek pred začiatkom amerického bombardovania v r. 1999 nepotvrdili nezávisle pramene."

Nakoniec aj niektoré kolóny albánskych utečencov z Kosova smerujúcich do Albánska a premietané v televízii ako dôvod zásahu USA a neskôr NATO sa ukázali ako falošné a boli na nich zachytení Srbi a títo sú dnes nezvestní a špekuluje sa o ich zabití a predaji na orgány.

Srbom neostávalo než sa zmieriť s medzinárodným protektorátom na svojom území. Situácia sa zmenila a exodus pokračoval v opačnom garde, Albánci sa začali vracať späť do Kosova a Srbi boli pod ich tlakom a násilím donútený toto územie opúšťať až sa tam stali najmenej početní v celej histórii. Žijúci v neustálom strachu a obavách môžu opúšťať svoje domovy a cestovať do práce či do školy len pod ochranou vojsk OSN.

Oným príslovečným posledným klinom do rakvy kosovsko-srbským nádejam na pokojný a „normálny" život sa stalo vyhlásenie nezávislosti Kosova ergo vznik samostatného štátu. Ten ihneď uznali USA a následne aj rozhodujúca väčšina štátov EÚ medzi mini aj Francúzsko a Nemecko. Štáty ktoré sú proti tak okrem Ruska, ktoré je tradične srbským spojencom, neurobili zo sympatií k srbskej veci, ale z obáv z podobného vývoja na vlastnom území. Ide o štáty, ktoré majú na svojom území relatívne ucelené regióny s národnostnými menšinami a tieto menšiny sondujú tiež možnosti svojho prípadného osamostatnenia. Ide o SR, kde sa nachádza 10% maďarská menšina, obývajúca hegemónne územia južných krajov republiky, obdobné úvahy viedli aj Rumunsko, Španielsko, ktoré sa potýka už aj s národnostným terorizmom Baskov, ktorí tiež obývajú kompaktné územie. Pozícia Cypru je jasná, nakoľko tam už desaťročia bujnie konflikt medzi vzbúrenými separatistickými Turkami a zvyškom ostrova.

Vznikol však aj nebezpečný medzinárodný precedens a opierajúc sa oň môžu spontánne vyhlasovať nezávislosti rôzne etnické skupiny vo vnútri rozličných štátov. Táto situácia je o to nezmyselnejšia, že Albánci už svoj štát majú a dnes majú teda štáty národné hneď dva.

To čo chceli a dosiali Albánci pre seba, čiže právo národa na sebaurčenie, to následne odmietli Srbom, ktorí navrhovali rozdeliť Kosovo podľa etnického kľúča. Premiér Thaci totižtrvá na územnej celistvosti Kosova. Škoda, že rovnako zásadový nebol aj pri otázke územnej celistvosti Srbska.

Ale samotný pán premiér má aj iné chybičky. Okrem už spomínaného rozbitia suverénneho štátu a ustanovenia nového v rozpore s medzinárodným právom, je jeho najzávažnejším zločinom azda to, že práve on bol vodcom Kosovskej oslobodeneckej armády (UCK). Kto by si myslel, že UCK je snáď nejaká dobrovoľná skupina ochrancov civilistov, ten si môže prečítať fundovaný názor predstaviteľov Ministerstva obrany SR. Autormi práce sú traja plukovníci OSSR. O armáde súčasného pána premiéra Kosova uvádzajú nasledovné:

„Brutálnym spôsobom, vrátane vrážd bolo zastrašované miestne obyvateľstvo nealbánskeho pôvodu, boli vykonávané útoky a prepady na objekty štátnej správy a armády a ich personál, ktoré sa stupňovali až nadobudli charakter gerilovej vojny. Pôvodne teroristické polovojenské skupiny sa postupne integrovali do UCK, ktorá sa postupne transformovala na dobre vyzbrojenú, vybavenú, vycvičenú a pevne organizovanú gerilovú armádu podporovanú zo zahraničia. Finančné prostriedky boli získavané prostredníctvom ilegálneho obchodu s drogami a potvrdené boli aj indície o spolupráci militantnej časti vedenia UCK s teroristickou organizáciu AL-KÁJDÁ."(1)

Takže takémuto cirkusu to Thaci vlastne šéfoval. Najohavnejšími skutkami, ktorých sa mal dopustiť je však obchod s orgánmi zajatých srbských civilistov. Velitelia UCK na čele s už zmieneným Thacim unášali srbských mužov a následne predávali ich orgány medzinárodným priekupníkom. Až 300 ľudí malo byť väznených a po následnom zabití rozpredaných na orgány. Toto sa dialo v sieti koncentračných táborov pod velením Thaciho. To všetko v roku 1999 keď zúrila bombardovacia kampaň USA na „zastavenie genocídy kosovských Albáncov". Práve po tomto bombardovaní, keď jednotky NATO obsadili Kosovo dochádzalo k týmto genocídnym zločinom.

Rodiny zavraždených Srbov odovzdali hlavnej prokurátorke medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY) Carle Del Ponteovej aj podrobné mapy s lokáciami koncentračných táborov v Kosove i Albánsku a tá teda o všetkom vedela, no vyšetrovanie sa nezačalo. Prečo? Ako pani del Ponteová sama uviedla, že „stíhanie za vojnové zločiny je výhradne spojené s politikou".

Že nejde len o mlátenie prázdnej slamy, demonštruje aj fakt, že aj medzinárodne uznávaná organizácia monitorujúca dodržiavanie ľudských práv Human Rights Watch oznámila, že má informácie o pašovaní orgánov a vyzvala na vyšetrovanie.

Bývalá hovorkyňa ICTY Florence Hartmannová uviedla, že to boli práve členovia kosovskej OSN, ktorí nedovolili začať trestné stíhanie proti Albáncom, ktorí unášali ľudí a predávali ich orgány.

Toto sú privážne obvinenia a nemožno ich brať na ľahkú váhu a to tým skôr, že pochádzajú od dôveryhodných osôb a je na každom z nás ako sa s takýmto informáciami vysporiada, no označenie potupná nespravodlivosť je podľa mňa v tejto situácii celkom na mieste.

Pán Thaci bol teda obvinení zbavený a môže sa s kľudom a čistým svedomím pred svojím Aláhom naplno venovať kariére politika. USA zrejme navadí ani tento neľudský zvrátený obchod a ani to, že v časoch vojny proti terorizmu, aspoň oficiálne proklamovanej, je na čele spriateleného a neohraničene pokorovaného štátu bývalý vodca teroristickej siete spolupracujúcej s AL-KÁJDOU. Ako vidieť moslimská neúcta k životu sa ľahko snúbi s dvojtvárnosťou USA v zahraničnej politike.

Zdroje:

(1) Terorizmus - aktuálna výzva pre 21. Storočie, Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií MO SR, Bratislava 2004

Tomáš Sovík

zdroj: tvina.sk

Komentáře