Tóno Popovič: „Voľ nebyť, ako byť otrokom“

Podrobnosti

Speciály CFP! / Svět kolem nás|

7. září 2009|

#64|

7778 x

Stretnúť sa s lídrom študentov aktívnych v prevrate roku 1989 vôbec neznamená sadnúť si na kávu a spomínať na staré časy. Vysokoškolský učiteľ v šiltovke, pôsobiaci externe na VŠMU, ktorého od študentov na prvý pohľad nerozoznáte, dnes považuje revolúciu za premrhanú príležitosť a zmeny, ktoré by naša spoločnosť potrebovala, aby dokázala fungovať na úrovni, vám vymenuje bez nádychu za päť minút. Nevyčerpateľný zdroj energie - Tono Popovič.

Akým spôsobom došlo k formovaniu študentského odporu?

Študentské hnutie sa sformovalo spontánne. Od nástupu Gorbačova k moci a po páde Berlínskeho múru bolo vo vzduchu cítiť, že socialistický tábor bude musieť prejsť zásadnou zmenou a to nielen z hospodárskeho, ale najmä z ideologického hľadiska. My ako mladá generácia sme s nádejou pozorovali tento významný pohyb. Ťažko sa nám zmierovalo s predstavou, že nám bude súdené navždy žiť v režime, ktorý spravoval krajinu hlúpo a bol represívny voči tým, ktorí ho kritizovali a správali sa inak ako bola predpísaná línia. V tom období bolo pre nás prirodzené, že sme hľadali možnosti ako dopomôcť k tomu, aby sa totalitný komunistický režim zrútil, alebo aspoň zmenil v prijateľnejšie zriadenie.

Vedeli ste o sebe navzájom ešte skôr ako v novembri?

Dalo by sa povedať, že o tom ako sa kto v mojom prostredí stavia voči režimu a do akej miery je ochotný a schopný postaviť sa za slobodu som sa dozvedel až po novembrových udalostiach. Brutálny zákrok predstaviteľov štátu voči pokojnej demonštrácii zapôsobil ako rozbuška. Táto udalosť nás zomkla a aktívne postavila proti režimu. V Prahe sme mali priateľov - študentov Divadelnej akadémie múzických umení, ktorá sa nachádzala veľmi blízko incidentu, kde polícia napadla demonštrantov. Prostredníctvom nich sme sa dostali k informáciám z prvej ruky. Navyše do Bratislavy prichádzali pražskí študenti podávať priame svedectvá o tom, čo sa udialo na Národní třídě. Túžba po spoločenskej zmene takpovediac visela vo vzduchu, každý sa k vzniknutej situácii prejavil po svojom, podľa toho ako sa cítil byť vnútorne pripravený pridať sa k tomuto procesu.  

Boli ste okrem študentov v kontakte aj s inými odporcami režimu?

Osobne som aktívne kontakty s disidentmi nemal, i keď je pravdou, že krátko pred revolúciou som u novinára Petra Zemana (zakladateľa legendárneho študentského periodika Echo) zvažoval, že podpíšem protirežimovú iniciatívu s názvom Několik vět, To som ale nestihol vykonať, lebo prišiel sedemnásty november.

Prečo si myslíte, že boli aktívni práve študenti?

Myslím, že je to celkom pochopiteľné z toho pohľadu, že mladí ľudia, ktorí ešte nespoznali zodpovednosti dospelého človeka, nezaložili si rodiny a nemuseli riešiť závažným spôsobom svoje živobytie, nevstupujú ešte do sveta kompromisov s tým súvisiacich, veria vo svoje ideály a majú ešte na podobu života v spoločnosti vyššie nároky. To spôsobuje, že majú aj väčší sklon a odvahu svet okolo seba svojimi postojmi meniť.

K mnohým udalostiam, ktoré významne ovplyvnili smerovania spoločností došlo na základe pôsobenia študentských hnutí. V každom období moderných dejín nájdeme príklady študentskej angažovanosti, takže je pochopiteľné, že aj u nás sa mladí ľudia - študenti zapájali. Samozrejme, v tom období sa významne angažovali aj umelci, okrem disidentov a ochranárov, ktorí bojovali s režimom už dávno pred novembrovými udalosťami. Tieto skupiny občanov z obyvateľstva vtedajšieho Československa boli svojim spôsobom nositeľmi istého národného svedomia a vedomia, že novembrové udalosti prinesú vo vývoji spoločnosti zásadnú zmenu.

Čo vás konkrétne hnevalo na bývalom režime?

Primitívnosť a štátnym násilím chránená ideológia. Z pohľadu mladého človeka boli vtedajší politici  hlupáci, ktorí neboli schopní viesť spoločnosť. Prednášali len prázdne frázy socialistickej rétoriky, ako napríklad Miloš Jakeš a jemu podobní, ich nahrávky prejavov medzi ľuďmi kolovali ako príklady stupídnosti. Predstava, že toto sú reprezentanti štátu, ktorý má určovať podobu našich životov, bola neúnosná. Od zástupcov štátu sme cítili nadradenosť, zneužívanie moci a nevôľu slúžiť občanovi, hoci práve minulý režim mal plné ústa služby pracujúcim. V súvislosti s dnešnými časmi sa dá povedať, že štátna správa dodnes trpí neduhmi minulosti.

Vaše názory boli v tej dobe viditeľne „prozápadne orientované"...

Áno, mňa osobne ovplyvnilo aj to, že moja mama pochádza z deviatich detí a jej štyria bratia emigrovali v šesťdesiatych rokoch do Spojených štátov, kde žijú dodnes. Aj to spôsobilo, že som bol ovplyvnený možnosťami západnej podoby života, ktorá - ako sme na vlastnej koži zistili - má tiež svoje tienisté stránky. V tom čase bol pre nás západný svet lepší ako ten, v ktorom sme žili. Poskytoval oveľa väčší priestor pre slobodu v spoločnosti, bol efektívnejší, ekonomicky výkonnejší, produkty západného trhu boli vtedy v mnohých oblastiach nepomerne kvalitnejšie. November však pre nás nebol ekonomickou revolúciou, po štyridsiatich rokoch skúsenosti s komunizmom sme hľadali novú, slobodnú podobu postavenia jednotlivca v spoločnosti. Hľadali sme podobu slobodného, dôstojného života bez nadvlády privilegovaných mocipánov zneužívajúcich svoje postavenie. Svet bol z nášho pohľadu bipolárny - kapitalistický a socialistický - tieto dve podoby spravovania vecí verejných voči sebe súperili. S dávkou zjednodušenia by bolo možné povedať, že neduhy kapitalistického režimu sa pre nás ukázali až v časoch, keď tento režim stratil svojho prirodzeného „nepriateľa" a nemusel sa už natoľko usilovať byť lepším.

Myslíte, že keby v 89´ nebola zahranično-politická situácia taká napätá, dokázalo by sa Československo zo situácie dostať samé?

To sú hypotézy, aj keď medzinárodné udalosti smerovali k uvoľneniu, nebolo to s vtedajšou ČSSR úplne jednoznačné. V komunistickej strane sa nachádzalo isté tvrdé jadro, ktoré nemalo ďaleko od toho, aby potláčalo ponovembrové občianske aktivity násilím. Medzinárodný spoločensko-politický kontext zohral určujúcu rolu, ale nezabúdajme, že napríklad vývoj zmeny režimu v Rumunsku bol krvavý. Všetky štáty mali svoje špecifiká, na základe ktorých sa transformovali, pretože socialistický tábor už nemal silu držať pokope. U nás zohralo veľkú rolu to, že revolúcia bola vedená inteligentne a nenásilne osobnosťami, ktoré ju reprezentovali.

Veľa vecí sa v neskôr v spoločnosti vyvinulo tak, že keby mi niekto v ponovembrovom čase víťazstva demokracie nad totalitou vyjavil, ako bude vývoj pokračovať, tak by som si pomyslel, že mám dočinenia s bláznom. Nedokázal by som uveriť tomu, že môže prísť k návratu zmutovanej podoby štátneho primitivizmu.

Novembrová revolúcia mala silný etický rozmer, ktorý sa však nepremietol do kvality demokracie. Aktívne pôsobiaci politici z veľkej väčšiny nie sú nositeľmi hodnotového smerovania novembra.

Takže s vývinom situácie po 89´ nie ste spokojný?

V každom prípade sa veľa vecí vyriešilo k našej spokojnosti z toho dôvodu, že sa našiel priestor pre slobodu. Dnes si ľudia už len ťažko predstavia obmedzenia, ktoré so sebou prinášal minulý režim. Na druhej strane sa však veľa vecí zvrhlo. Najväčší problém vidím v tom, že politické garnitúry začali zneužívať moc a vykrádať verejné zdroje. Takmer každá vládna koalícia priniesla svojim prístupom k politike skazu do etiky a morálky spoločnosti. Zneužívanie moci a korupcia sú jasnými indikátormi nezdravých pomerov.

Dnes sa už len sporíme, kto kradol viac a kto menej, voľby sú voľbami menšieho zla. Novodobí mocipáni si vždy mohli a dodnes môžu robiť to, čo chcú a potrebujú. Môžeme sa prizerať a prípadne ešte aj veriť, že takáto podoba spravovania vecí verejných je jediná možná a že je našou úlohou podporovať ich pomýlenú predstavu o demokracii.

Je problém v politikoch alebo vo všeobecnom nezáujme podieľať sa na spoločenskom dianí?

Oboje. Dnes je už veľa ľudí uzavretých do svojho mikrosveta a rieši si len svoje problémy Ľuďom, zdá sa nevadí spôsob, akým jednotlivci v politike narábajú so zverenou mocou - akokoľvek sa politická situácia vyvíja. V novembri ´89 bola politická situácia výsledkom národného hnutia - my všetci sme ju tvorili. Z pohľadu nás, ktorí sme sa aktívne zúčastnili na zmene režimu, sa nepodarilo preniesť etiku tohto veľkého prelomu do politického priestoru. Tak, ako bol november 89 etickým hnutím za ľudské práva a demokraciu, tak neeticky a priam protidemokraticky prebiehala následná politická reorganizácia. Deväťdesiate roky boli veľmi ťažké. Bolo potrebné priniesť ešte veľa občianskeho angažovania a odporu, aby sme sa dostali do ako tak štandardných pomerov západnej podoby demokracie, aby bolo evidentné, že chceme patriť k európskej kultúre, do Európskej únie a do medzinárodných štruktúr, ktoré nás môžu chrániť.

Aké  boli vaše predstavy tesne po revolúcii?

Osobne som si ako študent v tých časoch myslel, že dospelí jedinci oproti nám študentom to musia mať lepšie premyslené, že budú lepšie vedieť preniesť predstavy o tom ako má fungovať demokracia do reality. Zostal som prekvapený, že sa začalo obrovské tápanie, diali sa hrubé chyby.

Došlo i k spomenutému masívnemu zneužívaniu moci a rozsiahlej korupcii, čo následne z pohľadu občanov znižovalo vieru v možnosť férového spravovania vecí verejných. Tento vývoj významne prispel k odlivu občianskeho angažovania sa. Podobne to vlastne funguje dodnes, politikom rezignácia občanov nesmierne vyhovuje, uľahčuje ich diverznú činnosť.

Vy ste sa však v minulosti venovali politike aj aktívne...

V roku 1990 som prijal ponuku stať sa na obdobie do prvých slobodných volieb poslancom Slovenskej národnej rady. Moja umelecká profesia ma však viedla k pokore voči vzdelaniu a k poznaniu, že človek musí mať predstavu o dosiahnutej miere svojho poznania, aby sa z tohto východiskového bodu dokázal optimálne rozvíjať. V tom čase boli moje vedomosti o tom, ako majú fungovať demokratické inštitúcie a moje právne a ekonomické znalosti postavené viac na sedliackom rozume. Necítil som sa v tom období zrelý a dostatočne fundovaný na aktívnu, profesionálnu účasť v politike. Ťažko sa mi ale chápalo, že do tak komplexnej a zodpovednej oblasti akou pre mňa spravovanie vecí verejných je, vstupovali bez problémov ľudia, ktorí odborno-politickú spôsobilosť na verejnú funkciu iba predstierali. Dodnes pôsobia v politike ľudia so sebareflexiou blížiacou sa k nule.

Kam smerovali vaše cesty?

Chcel som sa ešte ďalej vzdelávať. Nastúpil som do Holandska na Kráľovské konzervatórium v Haagu, spoznával som svet. Využil som tú možnosť slobody a tiež vlnu prajnosti, ktorú k nám, k Československu v tej dobe západná Európa pociťovala a prejavovala. Medzitým sa tu k moci dostali príšerní ľudia, nacionalizmus sa u nás zakotvil vo svojej najprimitívnejšej forme. Je to pre mňa stále ťažko pochopiteľné, že ešte dnes, schopní vysokoškolsky vzdelaní ľudia u nás podliehajú rôznym primitívnym vášňam, ktoré tu politici zasievajú, aby získavali podporu dezorientovaných voličov.

Neznie to priveľmi optimisticky...

Z môjho pohľadu, je revolúcia 89´ premrhaná príležitosť. Žiaľbohu. Bola by potrebná oveľa väčšia dôslednosť a premyslenosť krokov pri budovaní modernej demokratickej spoločnosti, ktorá ctí ľudské práva a ochraňuje životné prostredie. Nuž vyšlo nám to tak ako to vyšlo, čiže sa asi tak aj malo stať. Vesmír nepozná omyly, iba príležitosti.

Určite existujú  spôsoby ako ľudí zaktivizovať, keď sa to podarilo v 89´!

Možnosť reformovať politiku a priniesť do nej novú kvalitu, závisí aj od ponuky. Musia sa opäť etablovať osobnosti, nové politické subjekty, ktoré budú nositeľmi novej kvality a ktoré ľudia postupne rozoznajú a budú ochotní dať im svoj hlas. V tomto zohrávajú kľúčovú rolu aj médiá, ktoré majú schopnosť osloviť široké vrstvy obyvateľstva. Spoločnosť majú viesť inteligentní a progresívni ľudia, ktorí budú mať motívy svojho konania postavené na etických základoch. Samozrejme, vždy bude v spoločnosti časť obyvateľstva apatická, ktorá si nebude všímať nič a žiť si vo svojom mikrosvete, čo je výhodné najmä pre politikov, ktorí šikovne využívajú, že ľudia strácajú záujem o veci verejné. Keď bola organizovaná manifestácia vo veci pezinskej skládky prišlo z Bratislavy necelých 120 ľudí. Z celej niekoľko stotisícovej Bratislavy. Ak by sa pred úradom vlády ukázalo na podporu Pezinka 10 000 ľudí, to by sme videli rýchlosť akou by sa začali riešiť veci. Ľudia prepadávajú pocitu, že sú bezmocní a že nemá zmysel angažovať sa. Tým prichádzajú o svoju občiansku silu a možnosť ovplyvniť situáciu formou zhromaždenia sa na podporu nejakej veci.

Musia existovať dôvody, prečo veľká časť obyvateľstva záujem nemá..

Máme asi pocit, že do nášho plného súkromného života sa už politika nevojde, že sa nás priamo netýka. Ale opak je pravdou. Ryba smrdí od hlavy a to som si uvedomil už v roku 1990. Všetky dobré rozhodnutia, ktoré politici urobia sa prejavia na zlepšení kvality života  občanov. A takisto aj ich všetky zlé rozhodnutia výrazne ovplyvnia naše životy. Nemusíme ísť ani do vysokej politiky. Stačí ak si všimneme rozhodnutia magistrátov a zastupiteľstiev miest, ktoré často bez akejkoľvek kultúry a proti urbanistickým zásadám schvaľujú likvidáciu verejnej zelene v prospech predimenzovaných developerských projektov. Bezohľadnou výstavbou zahusťujú mestá spôsobom, ktorý výrazne znehodnocuje kvalitu života ich obyvateľov.

Myslíte, že táto apatia súvisí s mentalitou Slovákov? V iných krajinách ľudia demonštrujú i za menej spoločensky významné rozhodnutia a u nás s verejnými protestmi stretávame minimálne...

V Paríži by už asi horeli štvrte, keby sa tam dialo to, čo sa deje na Slovensku...

Systém u nás je nastavený takým spôsobom, že keď sa ozvete, pocítite to hlavne ekonomicky. To je hlavná zbraň používaná proti tým, ktorí odhaľujú a kritizujú konanie politikov vo funkciách. A to jednoducho aj v tom zmysle, že budú od vás ľudia bočiť, pretože sa nechcú dostať do nevôle tých, ktorí rozhodujú. Dnes sú ekonomicky vplyvné skupiny úzko prepojené s politickými stranami.

Tak to funguje všade vo svete...

Áno, ale ide aj o tú mieru únosnosti. Boli by sme naivní, keby sme si mysleli, že niekde inde sú pomery ideálne, ale rozhodne môžeme povedať, že v Európskej únii poznáme krajiny, ktoré sú na tom v oblasti politickej kultúry v mnohom lepšie. Žurnalisti môžu u nás napísať akúkoľvek kritiku vystihujúcu skutočnosť, k zmene horko ťažko prichádza až po enormnom tlaku. Politici majú totiž osvojenú taktiku, ktorej podstata tkvie v tom, že sa tvária, akoby kritika neexistovala - a keď niečo neexistuje, netreba na to reagovať a tým aj skladať účty, veď sa kauza po čase prekryje ďalšími aktuálnymi problémami.

Myslíte si, že tlak slovenských médií nie je dostatočný?

Špecifikum spoločenskej komunikácie v tejto krajine spočíva v tom, že do médií môžete napísať, čo chcete, akokoľvek zanalyzovať podstatu veci, ktorá je v rozpore nielen s etikou, ale aj zákonnými normami, i tak sa nič neudeje. Problém bude pretrvávať ďalej. Politici si už veľmi dobre osvojili techniku obštrukcie, ktorou zamestnávajú a vysiľujú novinárov a aktivistov. Zmena sa dá vynútiť len súvislým, trpezlivým tlakom, ktorý je však v dnešnej dobe otázkou nadštandardného nasadenia, o čom politici dobre vedia a čo im hrá do karát. Táto situácia je ukážkou politikmi vytvorených zvrátených pomerov, v ktorých je narušená prirodzená a pre zdravie spoločenstva dôležitá diskusia v podobe vzájomnej komunikácie a argumentácie k danej problematike. Iniciatíva verejnosti v štáte, v ktorej prebieha takto postavená spoločensko-politická komunikácia sa znižuje, čo samozrejme politickému establišmentu vyhovuje, pretože ten k svojmu vládnutiu názor verejnosti potrebuje najmenej. Nedá sa totiž bojovať v ťažkých ekonomických podmienkach o živobytie a ešte analyzovať a riešiť od osobného života vzdialenú politiku vo voľnom čase a za vlastné peniaze.

Vy to zvládate...

Občas som v roli takzvaného občianskeho aktivistu, aj keď dnes je to už pomaly nadávka. Sám viem, čo ma to stojí môjho vlastného času a vlastných prostriedkov. Je to aktivita, na ktorú si musíte nájsť priestor, venovať jej energiu, aktívne používať komunikačné prostriedky, telefonovať, organizovať, diskutovať, pripravovať argumentačnú stratégiu a podobne. Vonkoncom to nie je jednoduchá záležitosť. Preto vyjadrujem všetkým, ktorí pomáhajú tejto krajine svojou osobnou zaangažovanosťou nesmiernu vďaku, bez nich by bola kvalita života a občianskych slobôd v tomto štáte na oveľa nižšej úrovni.

Je na Slovensku vôbec dostatok silných osobností, ktoré ešte majú silu protestovať?

Nejde tu len o protesty ako také, ide tu najmä o to, kto je vôbec schopný zmeniť situáciu k lepšiemu. Myslím, že na Slovensku pôsobia ľudia, ktorí by dokázali dať našu krajinu v pomerne krátkej dobe do poriadku, dokázali by spravovať štát na oveľa lepšej úrovni. Na predstavenie a etablovanie takejto možnosti vo všeobecnom meradle treba však isté prostriedky. Je to niečo podobné ako klasická kampaň s cieľom predstaviť a zaviesť nový výrobok. Ukážte mi sponzora, ktorý by do toho išiel s tým, že z toho nebude mať, okrem lepšie spravovanej spoločnosti, inú osobnú výhodu.

Mám to chápať tak, že v najbližšej dobe nevidíte budúcnosť Slovenska ružovo?

Nechcem byť skeptik, lebo bývam zväčša optimista, ale v súčasnosti mám pocit, že je to zarúbaná cesta na dlhší čas. Nevidím ani v jednej zložke obyvateľstva takú silu, ktorá by sa nejako evidentne formovala v prospech novej podoby spravovania spoločnosti. Dokonca ani v radoch študentov. My sme boli vo svojom čase oveľa aktívnejší smerom do spoločnosti, nikto z vonka nás k tomu nemusel viesť, nikto nás k ničomu nevyzýval, nekázal nám, čo máme robiť. Boli sme v situácii dostatočne zorientovaní. Vedeli sme, čo sa deje okolo nás a čo treba spraviť.

Ako externý vysokoškolský pedagóg ste so študentmi v kontakte aj dnes. Zmenili sa?

Žijú zložitejšiu dobu. Pre nás to bolo jednoznačné. Buď sme boli proti režimu, alebo pre režim, aj keď neverím, že niekto z mladých ľudí bol vo vnútri srdca pre ten komunistický režim. Pre dnešného mladého človeka je situácia oveľa náročnejšia, pretože výkladov reality je niekoľkonásobne viac. Je potrebné sa v tom všetkom vyznať, získavať poznatky a využívať argumenty, z ktorých môže vzniknúť nejaký pohľad na možnosti fungovania spoločnosti. Náš koncept bol jasný - západná demokracia. Občas sme sa na západe ocitli a už len to ako to tam vyzeralo bol dôkaz, že to je tá správna cesta.

Narážate na to, že možností dostať sa k informáciám je také veľké množstvo, že mladým ľuďom skôr škodia ako pomáhajú?

To je dnes problémom takmer každého, nielen mladých. Nevieme vyhodnocovať informácie a vyberať si z nich to dôležité, oddeľovať to podstatné od balastu.

A Cibulkove zoznamy? Myslíte, že informácie o tom, kto v minulosti spolupracoval s ŠTB by mali byť v súčasnosti nejakým spôsobom mienkotvorné?

Ak má  mať výskum minulosti nejaký zmysel, tak nám musí ísť o naozajstný, nepredpojatý profesionálny výskum, ktorý dôsledne preverí každú indíciu, rozkryje dotknutý osobný príbeh v čo najširších súvislostiach, aby nedošlo k tragickému omylu, na základe ktorého môže byť dotknutá osoba neprávom verejne zhanobená a verejnosť klamlivo, či skreslene informovaná. Niet pochýb, že niekto nadprácu pre ŠTB vykonával. Ale čo i len jediné falošné obvinenie devalvuje výstupy inštitúcií, ktoré boli v slobodnej demokratickej spoločnosti založené za účelom pravdivého pomenovania minulosti a nie na to, aby sa naďalej pokračovalo v ubližovaní prenasledovaným. Je poslaním týchto inštitúcií práca s materiálmi z archívov v záujme objektívneho výskumu odniekadiaľ niekam v kontexte minulosti, alebo sa vyberajú hrozienka z koláča, na ktoré sa pod kepienkom vyrovnávania sa s minulosťou nabaľujú médiá bažiace po pikantériách? Osobne si myslím, že o výsledkoch lustrácií by sme sa mali dočítať v nejakom informačne vyváženom vedecko-výskumnom zborníku, kde by boli skúmané lustračné nálezy dávané do faktografickej súvislosti. 
Problematika má navyše aj rozmer osobný. Nik z nás nevie, čo by za daných okolností podpísal - nepodpísal v prípade nátlaku či ohrozenia. Nikto nemôže vedieť ako by sám v tvárou tvár v podobných situáciách konal, takže trocha pokory by nezaškodilo. Na mieste tých, ktorí prvoplánovo odsudzujú ľudí, by som bol oveľa opatrnejší. Dnešná podoba lustrovania mi pripomína vyťahovanie zajacov z klobúka. Nechápem, aký to má za týchto okolností zmysel a kam nás to má posunúť. Nie som podporovateľom hrubej čiary za minulosťou, ale myslím, že minulosť by sa mala spracovávať s veľkou citlivosťou pod vedením expertných skupín na úrovni nezávislého súdu. Ide o to, aby boli jednotlivé prípady posudzované s najväčšou mierou objektivity ( na základe svedectiev a všetkého, čo v kontexte doby k tomu patrí ), či vlastne k spolupráci s Štb došlo, v akom rozsahu prebiehala a koho do akej miery poškodzovala. Nedá sa len vytiahnuť jeden papier a tváriť sa mimo všetkých súvislostí, že to bolo tak ako to je uvedené v nejakých zápiskoch zavrhnutiahodnej komunistickej inštitúcie

Vás nikdy neoslovili kvôli spolupráci?

Bol som tretiak na vysokej škole, keď som sa zapojil do „veci" a napriek tomu, že som dosť otvorene komunikoval a v hodnotení spoločnosti som sa neobmedzoval, nikto ma v takej veci neoslovil. Neviem, ako by som sa správal, keby naozaj niekto vyvíjal na mňa aj na moju rodinu nátlak ako to mnohí oponenti režimu museli zažívať.

Nepocítili ste pocit ohrozenia?

Prvý krát som pocit ohrozenia pocítil až 21. novembra, keď sme vystúpili na vládnom zasadnutí ako zástupcovia fakúlt so snahou demonštrovať náš postoj. Vtedy s nami veľmi zle vyzerajúci páni spísali záznamy. V tej situácii som si prvýkrát povedal, či som už neprestrelil, či nedopadnem ako tí ľudia, ktorí sa pre svoje postoje ocitli vo väzbe. Boli sme totiž ešte v štádiu, keď nebolo možné odhadnúť, ako to dopadne a či nás nepostihne represia - vzhľadom na to, že som si uvedomoval, že ten takzvaný socialisticky režim už pozabíjal množstvo ľudí, pozatváral do väzenia nevinných len kvôli ich svetonázoru... Napriek obavám som si vtedy povedal - „keď som do toho z hĺbky svojho presvedčenia išiel, tak v tom vytrvám, voľ nebyť ako byť otrokom".

Nezastavil mnohých pred verejným odporom práve strach, že sa predstavitelia vtedajšieho režimu vypomstia na ich blízkych?

Samozrejme, silne som vo svojom konaní pociťoval aj zodpovednosť za svojich blízkych. Ale na druhej strane - akými ľuďmi sa staneme, keď sa nepostavíme za veci, ktorým veríme?

Na čo je dobrý taký život? Pre moju rodinu je typické, že nedokážeme len tak sklopiť uši kvôli strachu z následkov činov, o ktorých sme presvedčení, že sú správne. Radšej to riskneme, postavíme to na hranu spôsobom „buď - alebo". Aj preto som sa s podporou mojej rodiny v ´89 zhodou všetkých okolností objavil v prvých radoch, lebo to jednoducho vyjadrovalo moje vnútorné nastavenie.

Máte aj nejakú  vtipnú spomienku na toto obdobie?

Jedna sa mi vynára, ale tá je skôr tragikomická. Ešte v prvom týždni novembrových udalostí som v rámci šírenia informácií navštívil zhromaždenie v preplnenej aule právnickej fakulty. Diskusiu tam držali v rukách zväzáci a pedagógovia, snažili sa v tom čase so študentmi preberať problematiku internátneho ubytovania, preberali sa vypálené žiarovky. Prihlásil som sa o slovo a povedal, že je tu konečne šanca, aby sa zmenil režim, že tu nejde predsa o žiarovky či iné úplne podružné otázky, ktoré majú slúžiť len na presmerovanie pozornosti študentov. V sále vypukol obrovský potlesk. Po mojom príhovore sa prihlásil jeden z tých mladých zväzákov a ukázal na mňa prstom. „To sú tí, ktorí nám kazia demokratizačný proces svojou radikálnosťou!" A v tom sa ozval potlesk tej istej intenzity. To je ta naša podoba dezorientácie, ktorá tu funguje dodnes. Ľudia nevedia, kde je sever, sú politikmi dezorientovaní a berú to, čo sa im ponúka bez toho, aby boli schopní a ochotní kriticky premýšľať nad podstatou veci.

Na angažovanosť umelcov v politickej sfére sú dva protipólne názory. Podľa niektorých by sa nemali miešať do vecí, ktoré nie sú ich povolaním, ďalší tvrdia, že nezáujem známych osôb o verejné dianie je čistý alibizmus..

Keď to porovnáme napr. so Spojenými štátmi, je dnes na Slovensku nedostatok spoločensko-politicky aktívnych umelcov. Myslím, že pre spoločenskú diskusiu sa stávajú zaujímavými najmä tí ľudia, ktorí majú niečo za sebou, ktorí dosiahli niečo, čo vo verejnosti prirodzene vzbudilo záujem a rešpekt.

Podľa môjho názoru sa k spoločenskému dianiu majú vyjadrovať tí, ktorí sú toho na základe svojej argumentácie schopní. V zdravej spoločnosti sú impulzy pochádzajúce z verejnej diskusie reflektované do podoby spravovania spoločnosti.

Vec verejná je otvorená téma a má byť v demokracii otvorená pre každého, kto má záujem zmysluplne prispieť svojim pohľadom na situáciu. Umelci sa na základe dosahu svojho povolania prirodzeným spôsobom dostávajú k veľkému množstvu ľudí, tým majú bližšie k médiám, prostredníctvom ktorých môžu komentovať verejné dianie. Nik však nie je povinný monitorovať a komentovať zložité politické dianie, je to otázka slobodnej voľby.

Nie každý  sa však cíti „povolaný" na to, aby tvoril verejnú mienku...

Na prelome 1989 - 90 sme ako študenti mali na vývoj udalosti veľký vplyv. Čo sme vyhlásili z tribúny, to sa stalo všeobecne prijatou skutočnosťou. Po tejto skúsenosti ma začala zaujímať politika, lebo som uvedomil, že je efektívna pre šírenie užitočných informácií.

O tom by to malo byť. Aby boli  zásadné kroky pripravované a diskutované v spolupráci s verejnosťou najkvalitnejším možným spôsobom v rámci daného stupňa poznania a možností realizácie, a až potom vykonávať rozhodnutia a praktické opatrenia pre uskutočnenie daného zámeru, ktorého cieľom má byť služba verejnosti.

Čomu sa okrem práci a občianskych aktivít aktuálne venujete?

Najbližšie ma čaká  projekt dopravnej výchovy. V dopravných situáciách zomierajú a zraňujú sa veľké množstvá detí, sú to veľmi vysoké čísla. Tvorcovia projektu sa rozhodli priblížiť deťom problematiku dopravnej výchovy pútavou a zábavnou formou tak, aby táto téma deti zaujala. Osvetu budú v tomto programe šíriť aj mnohé hudobné skupiny a osobnosti z populárnej hudby, mojou úlohou je hudobná produkcia projektu. Projekt má pôsobiť preventívne, cieľom je, aby sa deti naučili rozpoznávať nástrahy dopravy, ktorá s v poslednej dobe veľmi rozvinula. Považujem tento projekt za užitočný, preto som sa rozhodol prispieť k jeho realizácii.

Burroughs sa v jednej zo svojich kníh vyjadril, že len mladí ľudia môžu priniesť zmenu svetu, ale na to, aby sa im to podarilo, príliš rýchlo zostarnú. Vy ste však v zmenu k lepšej budúcnosti veriť evidentne neprestali...

Považoval som sám pre seba za podstatné, aby som si vedel predstaviť, ako by spoločnosť mala a mohla fungovať. Som dostatočne veľký realista na to, aby som vedel, že ideálna situácia sa v oblasti správy veci verejných vyskytuje zriedkavo. Vždy je však možné danú situáciu zlepšovať. Verím tomu, že človek má vo svojom živote naplniť úlohy, pred ktoré je postavený najlepšie ako je v danej chvíli vzhľadom na zmysel svojho konania a povahu situácie schopný.

Veci, ktoré sme urobili v novembri osemdesiatdeväť výrazne posunuli našu spoločnosť ďalej. Budúcnosť je otvorená, to čo v dôsledku vývoja udalostí príde, uvidíme, a opäť si zvolíme, ako na to budeme reagovať.

Katarína Šamajová

Medailón

Anton Popovič (1965) je dirigent, hudobný skladateľ a producent. Premiérovo uviedol početné diela slovenských skladateľov a nahral niekoľko CD pre domáce a zahraničné vydavateľstvá, spolupracoval na realizácii viacerých divadelných, filmových a televíznych projektoch, reprezentoval Slovensko v zahraničí pri vstupe do Európskej únie. Bol iniciátorom projektu Slovensko - Maďarsko, umenie kultúrnej komunikácie. Na objednávku Baletu Slovenského národného divadla skomponoval hudbu k predstaveniu Popolvár. Ako hudobný producent niekoľko rokov spolupracuje na realizácii programu Hodina deťom. Je činný v občianskych iniciatívach, stál pri zrode Mimovládneho výboru Naše Tatry a aktívne podporil občiansky protest Skládka nepatrí do mesta.

Komentáře