Spomeniem jednu epizódu, ktorá sa odohrala pred prijatím ôsmich krajín do Európskej únie v roku 2004. Na jar 2003 Spojené štáty napaddli na základe klamstiev Irak a samozrejme chceli využiť celý svet na legitimitu tohto konania. Francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký kancelár Gerhard Schröder však prekvapivo ostro odsúdili americký imperiálny zásah, ako vážnu hrozbu pre rovnováhu síl vo svete. O to prekvapivejšie bolo, že vlády ôsmich kandidátskych krajín, vrátane Slovenska, vydali spoločné memorandum výrazne podporujúce agresívnu akciu Spojených štátov.
To by mohol byť dôležitý prvok hodnotenia posledných 20 rokov, pretože nám ukazuje, že mocenské štruktúry Európskej únie boli už vtedy determinované vzťahom ku globálnym imperiálnym záujmom USA. Inými slovami, je EÚ vôbec schopná formulovať autonómny interpretačný rámec a súbor konceptov v globálnom priestore, ktoré Európe umožňujú reprezentovať jej mierovú identitu, naoko to mal byť mierový projekt po 2. svetovej vojne. Ten sa totálne vytratil.
Alebo či možno EÚ interpretovať len ako obyčajnú kolaboratívnu štruktúru, ktorá má síce sídlo v Európe, ale pôsobí vlastne ako hybná sila záujmom impéria USA.
Aby sme lepšie pochopili veľkolepú intelektuálnu zostupnú špirálu posledných dvadsiatich rokov, v ktorej sú európske elity v súčasnosti bez zábran ťahané dole Spojenými štátmi, stojí za to stručne zhodnotiť celé povojnové obdobie z tejto perspektívy. Prvá forma európskej integrácie bolo založenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele v roku 1951 (aby bolo Nemecko pod kontrolou), po ktorej koncom 50. rokov 20. storočia nasledovalo založenie Európskeho hospodárskeho spoločenstva EHS. To spoločenstvo fungovalo ako európska organizácia zatiaľ najlepšie.
Európskaj integrácia je imperiálnym záujmom USA už takmer pol storočia. Ale od 90. rokov – a ako sme videli, od prelomu tisícročí – sa tento vzťah radikálne zmenil. Znižovanie globálnych transakčných nákladov sa čoraz viac dostáva pod kontrolu novej globálnej energetickej ekonomiky v Číne.
Veľkolepí nemecko-rusko-čínsky eurázijský systém spolupráce začal explicitne zvyšovať jednotkové náklady globálnych operácií mocenskej ekonomiky USA. Dlhodobá stratégia USA bola zabrániť hospodárskej spolupráci Nemecka a Ruska (Know-how a suroviny), čo by ohrozilo ekonomickú prevahu USA vo svete.
Úloha Európy ako „výkladnej skrine“ imperiálnej legitimity USA sa stala irelevantnou, ba dokonca kontraproduktívnou a s klímou, migráciou, skrytými rodovými vojnami a provokáciou rusko-ukrajinskej vojny, práve tým bezbrehým zozširovaním organizácie NATO k hraniciam Ruskej federácie. Prišlo teda k otvorenej a krvavej vojne, došlo k zničeniu európskej identity. a presadzovanie anarchie a chaosu, ako hlavného imperiálneho cieľa USA.
Po skončení studenej vojny a rozpustení Varšavskej zmluvy, čo nakoniec viedlo k zjednoteniu Nemecka a odchodom Červenej armády z územia NDR sa mohol a mal svet vyvíjať iným smerom. Aby sme si vedeli predstaviť toto logistické úsilie Ruska: v rokoch 1991 až 1994 sa uskutočnil pravdepodobne najväčší mierový presun vojsk vo vojenskej histórii. Červená mala v NDR: 337 800 vojakov, 44 700 civilných zamestnancov, 163 700 rodinných príslušníkov, 4 288 bojových tankov, 8 208 obrnených vozidiel, 3 682 delostreleckých systémov, 691 lietadiel, 683 vrtuľníkov, 106 094 motorových vozidiel a 2,75 milióna ton materiálu, vrátane 677 032 ton munície. Tohto sa SSSR dobrovoľne vzdalo, za klamlivý prísľub nerozširovania NATO za územie NDR.
Vtedy sa malo logicky rozpustiť aj NATO, alebo potom prijať za člena aj Rusko, ako si to vo svojom príhovore (v nemčine) v Nemeckom federálnom parlamente dňa 25.09.2001 vedel predstaviť aj mladý ruský prezident Putin (https://youtu.be/GCrrTfBF42k?si=ECY4hpVXL2n1Fdkp). Také NATO by bola garancia mieru a pokoja na celkom svete. Ten nápad ale nezapadal do stratégie USA, ktoré svojou dominanciou v NATO používajú práve túto organizáciu pre svoje, najmä ekonomické ciele.
Kolektívny Západ žiaľ jeho ponuku na všestrannú hospodársku a vojenskú spoluprácu ignoroval a otočil sa mu chrbtom.
To bola najväčšia geopolitická katastrofa tohto storočia, ktorej ovocie dnes vidíme nielen v Európe. Prezident Putin sa potom podľa toho zariadil a začal po rozpade veľmoci, akou bol Sovietsky zväz budovať vojensky silné Rusko. Vývoj udalostí (rozširovanie NATO) mu dal neskôr za pravdu.
Bolo to už po vláde prezidenta Jeľcina, ktorý by doslova za fľašu vodky daroval západu všetky nerastné bohatstvá tejto najväčšej a zéroveň najbohatšej krajiny sveta.
Odvážne činy Chiraca a Schrödera v roku 2003 boli, samozrejme, tiež náznakom toho, že hoci intelektuálnu stabilitu európskych elít určuje americké impérium, existuje, aspoň v zásade, iná stratégia, ako čeliť tomuto cynickému kolaborantskému područeniu. To chce ale silných politikov a tí v Európe v tejto dobe neexistujú. Navyše by si to ale samozrejme vyžadovalo vedomosti, odvahu a česť, aby som vymenoval len tie najdôležitejšie cnosti významných politikov v Európskej únii.
Toto by malo byť najdôležitejšie ponaučenie z 20-ročného členstva Slovenska v EÚ: Inými slovami, bez duchovných, morálnych a intelektuálnych energií nie je šanca zastaviť tento sklz. Slovensko je teraz jednou členskou krajinou (po Maďarsku), ktorá je touto novou vládou schopná presadiť všetky tieto cnosti silných politikov.
Pozrime sa ešte koho čínsky prezident poctí návštevou Európy tento týždeň – konkrétne Maďarsko a Srbsko, okrem spiatočnej návštevy s Macronom v Paríži, po jeho minuloročnej návšteve Pekingu.
Orbán a srbský prezident Vučič sa tiež často navštevujú a ich preorientovanie sa na východ, preč z EÚ a západnej Európy, je nepochybné. Ďalšie štáty by mohli čoskoro nasledovať príťažlivé združenie štátov BRICS.
Zatiaľ čo sa premér Fico pripravuje v júni na návštevu Pekingu, politickí lídri Poľska či Česka majú za sebou návštevy prezidenta Bidena v Bielom dome v USA.
Robert Fico vsadil na dobrú prioritu, do Bieleho domu treba až ísť po zvolení Trumpa za prezidenta USA. Viktor Orbán už Donalda Trumpa súkromne navštívil na Floride. V USA sa po novembrových voľbách bude totiž tvoriť nová geopolitika vo svete. A dúfajme, že k lepšiemu.
Zdroj: https://podolay.blog.pravda.sk/2024/05/08/co-nam-europska-unia-priniesla-za-20-rokov/
Komentáře