Vážení kolegovia!
13. apríla 1943 priniesol Berlínsky rozhlas správu o nájdení hrobu tisícov poľských dôstojníkov. Miesto, kde hrob našli, nazývajú samotní obyvatelia Smolenskej oblasti Kozie hory, ale Nemci vybrali názov lokality podľa neďalekej Katyne. Slovo „kat“ v poľskom jazyku jepo rusky палач. (V slovenčine je význam tohto slova totožný s poľštinou).
Za miesto nedávnej krvavej inscenácie pod Kyjevom s mŕtvolami miestnych obyvateľov zavraždených teroristickou organizáciou „Ukrajina“ bola z viacerých blízkych chatových oblastí vybratá Buča. Po anglicky butcher – mäsiar. Cieľovým auditóriom Nemcov bola samozvaná Poľská exilová vláda v Londýne. (Cieľovou skupinou provokácie v Buči sa tak javí anglicky hovoriaca časť sveta-poznámka prekladateľa). Pričom posledná legálna vláda ušla z Poľska do Rumunska 17. septembra 1939. O svojom úteku však verejne neinformovala, ani nevydala nariadenia o ďalšom spravovaní územia s opustenými spoluobčanmi. Medzinárodné právo považuje takéto správanie (rovnako ako bezpodmienečnú kapituláciu) za zrušenie štátnosti. Vlastná štátna moc zničila Poľsko.
To nám dovolilo v ten istý deň vrátiť sa na územia, ktoré Poľsko obsadilo v roku 1920 počas našej občianskej vojny. Ruské vlastníctvo týchto území uznávali všetci. Ešte rok pred ich obsadením britský minister zahraničia George Nathaniel Alfredovič Curzon navrhol vyznačiť hranicu s novozaloženým poľským štátom tak, aby smerom na západ od nej bola väčšia koncentrácia Poliakov a smerom na východ koncentrácia všetkých ostatných.
Na základe dohody o hraniciach s Nemeckom z 28. septembra 1939 sme odkúpili dve vojvodstvá – Belostocké a Ľvovské, ktoré sa nachádzali západne od Curzonovej línie. Pred desaťročím sa mi v rozpore s vtedy prijatými zásadami podarilo dokázať: my sme už vtedy pochopili, že Nemci zaútočia veľmi skoro. Poznali sme najmenej jeden smer hroziaceho útoku a hlavne, pripravovali sme sa odraziť útok, pritom v žiadnom prípade nezaútočiť ako prví.
Dnes je nariadené považovať za fakt to, že hranicu určili ešte 23. augusta v tajnom dodatku k Zmluve o neútočení s Nemeckom. Ale aký zmysel má utajovať dávno verejne zmluvnými stranami sformulované skutočnosti? Naviac, už v najbližších mesiacoch sme sa s Nemcami ďaleko vzdialili od tam akože dohodnutých rozhodnutí.
Nesúhlasím s väčšinou obsahu publikácií Alexeja Anatolieviča Kungurova. No jeho argumenty považujem za absolútne správne v jednej otázke, ako sa hovorí v anglosaskej judikatúre, tie argumenty sú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť. On dokázal, že text tajného dodatku zverejnený v Spojených štátoch amerických na jar roku 1946, bol zostavený v Spojených štátoch amerických na jar roku 1946. Samotná prax tajných dodatkov k otvoreným dohodám je akceptovaná od nepamäti až podnes. No dokument, ktorý bol akože objavený v archíve nášho ministerstva zahraničia za Ševarnadzeho, je zjavne skopírovaný z americkej vraj kópie nemeckej fotokópie. Toto stačí na to, aby bolo zrušené uznesenie Zjazdu ľudových poslancov ZSSR č. 979-1. Áno, aj z mnohých iných dôvodov je to právne neudržateľné.
Dokonca sami Poliaci dobre vedeli, čie sú to územia. Posledný rozkaz, vydaný ešte na poľskom území vrchným veliteľom Eduardom Tomaševičom Rydzom prezývaným Šmigly -teda chytrý, znel nebrániť sa našim jednotkám. Pravda, až k podriadeným rozkaz nedošiel: statočný maršal sa na ceste z Varšavy zbavil nákladných áut s rádiostanicami. Takže k niekoľkým potýčkam došlo. Poliaci sa vzdávali do nášho zajatia často v obave , že sa im miestni Rusi pomstia za útlak trvajúci dvadsať rokov.
Vláda, ktorá svojim konaním zrušila štát Poľsko, zlikvidovala aj samu seba. Politici v Londýne, ktorí sami seba vyhlásili za vládu, neoznačili sa za nástupcov vlády predchádzajúcej. Briti ich v stave núdze uznali. Keď sme my odovzdali dočasne od nás oddelenej Litve ( zabratej Poľskom v roku 1920) Vilniuské vojvodstvo, vtedy nám títo samozvanci vyhlásili vojnu. Poľskí vojaci, internovaní (to jest izolovaní od vojenských operácií) nami, sa tým automaticky stali vojnovými zajatcami.
Keď na nás Nemci zaútočili, na základe britskej prosby sme súhlasili a uznali londýnskych samozvancov. Dokonca sme sformovali z Poliakov na našom území divíziu a potom armádu pod velením ich generála Vladislava Albertoviča Andersa. On kradol ako zmyslov zbavený. Na čierny trh uvoľnil slušnú časť potravín a vybavenia, účtovníctvo jednotky urobil celkom neprehľadným. Potom odmietol bojovať spolu s nami. My sme cez Irán posunuli jeho vojsko Anglosasom a títo zužitkovali väčšinu tohto nami dodaného „kanonenfutra“ na fronte v Taliansku. Zmizol aj archív armády, aby nebolo možné určiť, koľko ľudí tak zbytočne zomrelo.
Tak, ako Nemci predpokladali, v roku 1943 londýnski samozvanci bezpodmienečne prijali nemecké slová o našej vine. Dokonca sa pokúšali nahovoriť svojich britských pánov, aby prerušili spoluprácu s nami. Preto musel šéf týchto podvodníkov Sikorski zahynúť v britskom dopravnom lietadle a my sme museli vytvoriť novú poľskú armádu v čele s Zigmundom Henrikom Michalovičom Berlingom. Pamätáme sa na poľskú pesničku: „vojsko poľskie Berlin bralo, a rosijske pomagalo!“?
V tom istom roku 1943 Nemci vydali „Oficiálne materiály o masovej vražde v Katyni“. V kombinácii s ďalšími, v tej chvíli im neznámymi faktami, tieto materiály jednoznačne dokazujú: Poliakov pod Smolenskom zabili Nemci a nikto iný.
Tento nemecký zločin, rovnako ako desiatky jemu podobných, boli zahrnuté do obžaloby Norimberského tribunálu. No v rozsudku sú len dva – tie, ktoré boli vykonané na priamy rozkaz obžalovaného príslušného nemeckého veliteľa. A priamy veliaci masovej vraždy podplukovník Arens sa vyhol trestu, nakoľko naši svedkovia – prostí roľníci –si zle zapamätali jeho priezvisko a nemecké znenie jeho hodnosti. Stáva sa.
V roku 1990 Michail Sergejevič Gorbačov náhle vyhlásil: „Áno, Poliakov sme pozabíjali my v roku 1940“. V tom čase nevedomosť niektorých matematických osobitostí úloh plánovania, ktoré sú opísané vo vám rozdanom zborníku mojich článkov, doviedlo štát ku katastrofálnym následkom. Štát bol po uši v dlhoch. Gorbačov sa preháňal po šírom svete ako bosorka na metle a prosil dokonca o nové pôžičky, nie aspoň o odklad splatnosti tých starých. A vtedy mu dali „ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť“.
Poliaci okamžite vytiahli domáhanie sa osudov všetkých svojich vyše 20 tisíc vojakov, ktorých príbeh nedokázali vystopovať na papieroch, ktoré sa zachovali po Andersovi. Gorbačovci museli ohlásiť ďalšie hroby pri Mednom v Tverskej oblasti, pričom miestne obete zomreli v našich vojenských nemocniciach. Tiež pri Pjatichatkách v Charkovskej oblasti, postrieľaných v čase Veľkého teroru počas 17 mesiacov. Tu Poliaci narýchlo podhodili čerstvo nimi privezené akoby rukolapné dôkazy.
V roku 1992 sa objavili dokonca naše dokumenty. Zopakujem to, čo som o nich povedal už v roku 2010: „Ďakujem Dmitrijovi Anatoljevičovi Medvedevovi za príkaz zverejniť skeny dokumentov zo Špeciálneho zväzku o kauze Katyň. Na internete sú už dávno, sú prebádané do posledného pixelu. No predtým bolo možné predpokladať, že skeny nie sú pravé, no obsah archívnych dokumentov to bude teda sila. No teraz, keď tie isté skeny sú zverejnené oficiálne, už sa nedá popierať, že v celom Špeciálnom fascikle o kauze Katyň je toľko pravdy, ako je na jeseň listov na opadanej lipe.
Nebudem uvádzať všetky dôkazy našej neviny. Snáď postačí, že v tom istom roku 1992 Ústavný súd odmietol zahrnúť do kauzy Komunistickej strany Sovietskeho zväzu dokumenty o Poliakoch. Už vtedy sa to mohlo celé rozsypať.
Takže, kolegovia, my musíme zrušiť všetky naše – sovietske i postsovietske priznania goebelsovej „opadanej lipy“ v súvislosti s poľskými zajatcami. Tiež odmietnuť „opadané lipy“ amerických goebelsov vo vzťahu k našej diplomacii, aj iné naše prikyvovania na lži“.
Preklad: Tibor Korečko
