6. októbra 1944 prekročili jednotky 2. práporu 1. čs. brigády štátnu hranicu v priestore Duklianskeho priesmyku.

Niekto potichu zašepkal – Chlapci, sme v mínovom poli! – Pred hranicou totiž bolo mínové pole v šírke 15 až 20 metrov a my sme ním museli prejsť. Vedeli sme, že Nemci tu kládli míny šachovnicovým spôsobom a prechod mínovým poľom nám preto trval dlhší čas. Dostali sme sa až na okraj lesa, kde bola štátna hranica. Poniektorí z našich chlapcov sa vracali do vlasti po šiestich rokoch, plných utrpenia, námahy a odriekania. Ich pocity sa slovami dajú len ťažko vyjadriť. Mnohí sa neubránili slzám a dojatiu.

Potom sme uvažovali ako vztýčiť dostrieľanú vlajku. Ako vojaci sme dostávali tabak, takzvanú machorku. Cigarety sme si robili z novinového papiera, preto mal každý z nás pri sebe vždy nejaké staré noviny. Okrem toho sme so sebou nosili červenomodrú ceruzku, ktorou sme označovali na stromoch, ohradách či telefónnych stĺpoch smer postupu československých jednotiek. Ňou sme na kus papiera novín nakreslili našu štátnu vlajku a na druhú stranu sme sa všetci podpísali.

Pri ceste boli telegrafné stĺpy po ľavej strane cesty smerom na Slovensko. Myslím, že to bol v poradí tretí stĺp na ktorom sme našli plechovú tabuľku s číslami. Nožom sme odtiahli plech a zastrčili zaň našu papierovú vlajku. Bola to prvá československá vlajka vztýčená na našom území, ráno asi o šiestej hodine 6.októbra 1944, ešte za šera.“
Na prechod hranice spomína aj veliteľ delostrelectva 3. čs. brigády, škpt. Vilém Sacher:
„V týchto bojoch sme poznali, čo znamenajú naše pohraničné hory a ako dobre sa dajú brániť, dokonca i bez pevností, aké sme bez boja museli opustiť v roku 1938! Pozeral som na vojakov čo vedľa mňa pochodovali do vnútrozemia.

Zablatení, potrhaní, na pokraji svojich telesných a duševných síl, zaťažení váhou zbraní a výstroja, vojaci i dôstojníci 3.brigády, postupovali ako živé potvrdenie výroku nesmrteľného Goetha – Fyzický výkon zvieraťa je určený jeho organizmom, človek však určuje výkonnosť svojho organizmu vôľou – Toľkokrát som obdivoval obetavosť a vytrvalosť vojakov, avšak často ma donútili bojové úkoly, aby som ich sám zaťažil ešte viac a donucoval ich k nadľudským výkonom.“

Po prekročení hranice sa všetky prítomné jednotky 1.ČSAZ usadili na čiare kóta 541 západne od Nižného Komárniku, kóta 532 Obšár, kóta 471 pri Korejovciach smerov na kóty Hrabov a Čerťaž. Tu sa jednotky zasekli takmer na ďalší mesiac, pričom kóta Obšár neustále menila majiteľa a definitívne bola dobitá až v noci z 24. na 25. novembra 1944. Krvavé boje teda pokračovali naďalej, len už na našom území. 6.október bol pre mnohých bojovníkov významný. Radosť z dosiahnutia domova bola evidentná, aj keď vojaci bojových prvosledových jednotiek nemali na oslavy čas a priestor.

„Veríme, že pripomínaním si a nezabúdaním na dôležité a neľahké udalosti z našej histórie, dokážeme zachovať odkaz pamätníkov tak, aby sa ťarchy dejín už nikdy nemuseli opakovať.“

Ďakujeme!

Zdroj: FB Klub vojenskej histórie Svoboda